Pri veľkom aute s vysokozdvižnou plošinou koordinuje zopár robotníkov Miroslav Marynčák, hlavný iniciátor nového projektu. Je to človek, ktorý skúšal ako starosta susedného Chorvátskeho Grobu, dediny s najväčším slovenským satelitom Čierna voda, bojovať proti živelnej suburbanizácii. Po troch rokoch to vzdal a odstúpil z funkcie. “Túto fabriku sme sa rozhodli urobiť ako vzor toho, že sa dajú obytné zóny urobiť aj ináč. S ľudskou tvárou,“ vysvetľuje.

Areál je súčasťou pôvodnej bernolákovskej zástavby. Kedysi tu žilo a pracovalo služobníctvo susedného barokového kaštieľa Esterházyovcov z 18. storočia. Ešte tu stojí pár domov a tehlový plot z tých čias. Za bývalého režimu areál prebudovali pre podnik Strojstav a hoci je tu viacero priemyselných budov, vládne tu komorná, ospalá vidiecka atmosféra. Pod nohami pukajú plody moruše. Nejaká pani kŕmi mačky.

Nie sú pamiatkovo chránené, aj tak ich zachovajú

Kým investori vybavia stavebné povolenie, priestory prenajímajú živnostníkom, časť sa využíva ako sklady. V priemyselnej hale zo 70. rokov sa ozýva kovový buchot a iskrenie, niekto zvára. Otvorený priestor vysoký zhruba 12 metrov, dlhý 40 a široký 16 metrov neprerušujú stĺpy či priečky, ľavá a práva stena haly sú celé presklené. Hala pôsobí monumentálne. Sprevádza ma Boris Hrbáň zo spoločnosti Imagine development, ktorú Marynčák do projektu prizval. Hrbáň hovorí, že sem vložia dva stropy, dole sa bude parkovať a vyššie vznikne 13 loftových bytov.

Ide o pomerne tuctovú stavbu s typizovaným skeletom a prefabrikovaným kazetovým stropom, akých by sme po Slovensku našli viacero. Vidia v nej ale hodnotu: “Má to síce len 45 rokov, ale mne to pripadá ako príjemný industriál. Hlavne v krajine, kde sme si ten z konca 19. a začiatku 20. storočia zbúrali. A pre nás je to súčasť príbehu tohto miesta."

Zachovať chcú aj dielňu z 50. rokov. Vznikne v nej viacero priestorov na prácu, vrátane coworkingu. Na zníženom prízemí vybudujú komunitný priestor, dielňu a kaviareň, ktorá bude ústiť na námestie prístupné pre návštevníkov zvonka. Ostatné zchátrané domy rozoberú a zrecyklujú. Tehly využijú napríklad na múriky okolo predzáhradiek.

Neprístupný areál sa otvorí verejnosti

Autormi návrhu sú britskí architekti Ash Sakula. Hrbáň vysvetľuje, že ich zavolali hlavne pre oceňovaný projekt v mestečku Southwold. V areáli bývalého distribučného centra sladovne sa im podarilo vytvoriť živé susedstvo. V Bernolákove okrem zachovania haly a dielne, navrhli nové domy rôzneho typu - átriové, malé bytovky, radové domy aj vežovitý dom. Časť bude mať súkromné predzáhradky, ale pomedzi budovy zároveň vedú verejne prístupné uličky. Vzniknú dve komunitné záhradky, ihrisko, spomínané námestie.

Vďaka rôznorodej ponuke sa investorom hlásia záujemcovia všetkých vekových kategórií, čo by mohlo viesť k pestrému zloženiu susedskej komunity.

Projekt promujú pod heslom “work and live”. Okrem 48 bytových jednotiek v štvrti vybudujú aj štyri obchody či ateliéry s výkladom do ulice a 1600 m2 ďalšej plochy na pracovné priestory a kaviareň. Pár záujemcov tu naozaj chce skĺbiť bývanie a prácu, ale nie všetci. “Od začiatku sme s tým počítali, to sa nemôže jedna k jednej prekryť, ale vytvárame tú možnosť,” hovorí Hrbáň, ktorý dúfa, že ak už obyvatelia štvrte budú musieť cestovať za prácou do Bratislavy, pôjdu radšej vlakom.

Kde je husto, tam to žije

V okolí Bratislavy sa nové obytné zóny stavajú skôr na ornej pôde, oddelene od obce. “To je tá najhoršia voľba - postaviť rezidenčný súbor “v kukurici”. Tým tých ľudí vyčleníte, nikdy sa s pôvodnou obcou nezžijú,” vysvetľuje humánny geograf Martin Šveda. V nových štvrtiach navyše chýbajú verejné priestranstvá, občianska vybavenosť, často aj chodníky.

Bernolákovská samospráva chce živelný rast sídelnej kaše dostať pod kontrolu a vyhlásila súťaž na koncepciu rozvoja obce, Švedu si prizvala ako experta poroty. Podľa neho je takáto snaha o koncepčný prístup medzi obcami zatiaľ zriedkavá. Na Manufaktúre je podľa neho zaujímavá jej hustota, čo s udržateľným budovaním suburbií úzko súvisí:  “Ľudia sa tomu inštinktívne bránia, každý chce byť osamotene na veľkom pozemku, ale kvalitné bývanie vznikne tak, že troška veci natlačíme na seba.” Vďaka tomu podľa neho vznikne ponuka služieb aj komunitný život.

Text: Pavla Lényiová, septembri 2021, článok vyšiel v online magazíne Citizen, https://ctzn.punkt.sk/manufaktura-bernolakovo/

Hájpark sme objavili na Cirkulárnej mape Bratislavy, ktorá predstavuje miesta, čo v Bratislave tvoria menej odpadu. „Obytný komplex sa nachádza neďaleko dunajskej hrádze, dostihovej dráhy, či jazera Malý Draždiak. Ekologický aspekt návrhu spočíva vo využití dažďovej vody v areáli a zavlažovaní vodou z vlastnej studne. Vznik susedskej komunity podporuje spoločná záhrada, ihrisko a park. V každom vchode je samostatná uzamykateľná miestnosť, pre parkovanie bicyklov sú k dispozícii aj vonkajšie stojany a prístrešky. Súčasťou areálu je aj komunitná záhrada, komunitné kompostovisko a kaviareň s bezobalovým obchodom,“ informuje mapa o jednom z mála komunitných priestorov v Petržalke. Zašli sme sa tam pozrieť osobne a realita predčila naše očakávania.

Učia sa na vlastných chybách aj konfliktoch

Uzavretý areál v tvare „účka“ nás hneď na prvý pohľad prekvapí vysokými dospelými stromami, ktoré developer pri výstavbe vedome zachoval. Je tu ticho, pokoj, počujete spev vtákov, necítite sa ako v Petržalke, ani ako v Bratislave.

Prechádzame okolo vyvýšených záhonov, kde už susedia pozbierali svoju úrodu, evidujeme  kompostéry. Uprostred komplexu stojí klubovňa, hneď za ňou nás prekvapí studňa a vedľa jazierko s lavičkami. Stromy na priľahlom kopci takmer zakrývajú časť domu. Pieskovisko, desaťmetrová šmykľavka pre deti, škôlka pre 25 detí, dve ihriská, miesto na grilovanie,  drevený prístrešok... Prechádzame cez mostík ponad niekdajšie, dnes už vyschnuté dunajské rameno a ocitáme sa v lese, pri ohnisku s drevenými lavicami. Toľko miest, ktoré možno zdieľať a kde sa z anonymných susedov môžu stať priatelia...

Darí sa to? Pýtali sme sa Martina Kabáta (37), ktorý v komplexe prevádzkuje s manželkou Martinou kaviareň Normálka – akési srdce komunity, miesto stretnutí, kde sa cítite ako v spoločnej obývačke.

„V januári budú dva roky, odkedy sme sa sem nasťahovali,“ začína rozprávanie. Zaujal ich koncept developera Imagine Development, ktorý už v projektoch rátal nielen s komunitným rozmerom, ale starostlivo si vyberal aj medzi záujemcami o kúpu bytu. Hľadal ľudí, ktorí nekupujú byt kvôli investícii, ale skutočne v ňom budú žiť. Investori ´strážia´ dodnes aj verejný priestor. Nielen starostlivou výsadbou rastlín. Každý majiteľ sa už podpisom zmluvy zaviazal, že nebude meniť čistý vizuál fasády, takže na nej nenájdete žiadne satelity ani klimatizáciu. Skutočne výnimočný prístup...  

„Pôvodne sme s manželkou plánovali bývať v co-housingovom byte, čo je osem miestností na dvoch podlažiach, ktoré majú spoločnú obývačko-kuchyňu a môžu v ňom žiť tri rodiny. Tento revolučný nápad sa napokon nepodarilo zrealizovať, ale našli sme vďaka nemu nových priateľov,“ spomína Martin ako sa ocitol v akoby malej dedine na kraji Petržalky, v ktorej dnes žije 107 rodín, pričom zhruba štyridsiatka z nich je komunitne aktívna.

„Komunitné bývanie sa ´nestane´ hneď,“ upozorňuje Martin. „Kto chcel, si prenajal vyvýšené záhony, developer nám ponúkol do prenájmu aj klubovňu, hoci z nej mohol mať ateliér alebo kancelárie...“ To bol však len začiatok. Bolo na susedoch, či reflektujú na možnosti, ktoré dostali.

Za klubovňu dnes platí 60 rodín, niekto viac, niekto menej. Sú aj takí, ktoré ju nevyužívajú, napriek tomu na ňu prispievajú, pretože chcú, aby zostala pre susedov. „Stále hľadáme spôsob, ako budeme Hájovňu spravovať. Nikto z nás nemá osobnú skúsenosť s procesom tvorby komunity, učíme sa na vlastných chybách aj konfliktoch, učíme sa spolupracovať. Niekto doniesol do gauč, iný poháre, ďalší hygienické veci... Dnes sa tu organizujú cvičenia, aj kartové či ženské večery, mamy s deťmi sa sem chodia zahrať, otec zoberie syna zahrať si pingpong, konajú sa tu oslavy, raz za čas príde pedikérka, ku ktorej sa možno prihlásiť...“

O spoločné akcie tu nie je núdza. „Ľudia majú veľa nápadov. Sused kúpil kotlík na guláš, tak sme ho využili. Ďalší si u nás v nedeľu podvečer kúpia špekáčiky a idú si opekať.  Bežne sa tu griluje, na námestí sme už mali aj koncert.“ Na jar hľadali deti na dvore veľkonočné vajcia, v lete susedky zorganizovali pre deti aj pre dospelých športové súťaže, nedávno spolu vyrezávali tekvice ... O tom  všetkom sa informujú na facebookovej stránke, ktorú si založili.

Čo je však úžasné, stali sa z nich priatelia aj mimo „účka“. Viaceré rodiny chodia spolu aj na dovolenky. „Nedávno zobral sused osem rodín na svoju chalupu,“ hovorí Martin a vzápätí dodáva, že spolu založili aj Občianske združenie Hájnici. „Chceme si od mesta cez program Adopcia zelene „adoptovať“ priľahlý les. Čistíme ho už tretí rok, chceme ho, zrevitalizovať a upraviť tak, aby slúžil aj blízkej škole aj ľuďom z bytoviek,“ hovorí Martin. Tvrdí však, že sa tu nestretli hotoví a zorientovaní „eko, bio, raw“ ľudia.  To, čo ich spája v prvom rade je, že ide o mladé rodiny, dospelých okolo štyridsiatky, s deťmi nie staršími ako desať rokov. „Recyklácia je však pre našu generáciu už štandard, kompostéry majú úspech, dokonca by sme ich potrebovali viac, a keď sa jedna zo susediek pýtala, prečo neseparujeme prepálené oleje, investor nám zabezpečil aj túto možnosť.“

Je pre nich prirodzené, že ktosi zo susedov dá vedľa kontajnerového stojiska košík, kde možno odložiť veci, ktoré jeden už nechce, ale iného by hračka alebo knižka mohli zaujať. „Som presvedčený, že keď dáte ľuďom šancu  robiť dobré veci, tak ich aj budú robiť,“ hovorí Martin, o veciach, ktoré sú zdravé a prirodzené, malé veľké veci, a pre ktoré s manželkou nazvali svoju kaviareň práve Normálka.

Zo svojho ponúknu pre všetkých

Toto srdce komplexu nie je zďaleka len kaviarňou. Nájdete tu bezoobalovú drogériu, teplé jedlo, pre ktoré si vybehnete z bytu len v teplákoch, knižnicu, konajú sa tu komorné koncerty, kuriéri tu nechávajú balíčky pre obyvateľov a svoj kútik tu má aj potravinová banka. O čo ide? Uzavretá komunita tu zdieľa potraviny. Niekto pečie dobrý chlieb, iný má prebytok ovocia zo záhrady, a tak ho ponúkne susedom, ďalšia pani vyrába domácu kozmetiku... Isté  potraviny si spoločne objednajú, ale nepredávajú si ich so ziskom. Všetko je o dôvere. Človek si sám naváži, čo potrebuje, vezme z chladničky šunku a mlieko, z regálu zeleninu, sumu zapíše do zošita a tá sa mu odpočíta z jeho kreditu. Nikto tu nikoho nekontroluje. „Zlé skúsenosti nemáme, naopak, ľudia skôr zaokrúhľujú nahor. Pre mnohých je to taký veľký benefit, že dobrovoľne platia aj viac ako 10-eurový mesačný členský poplatok,“ hovorí Martin Kabát.

Martin sám seba charakterizuje ako „udržiavača“ komunity. Ľudia vedia, že ho v Normálke stretnú každý deň vrátane víkendov a môžu si si ním pohovoriť. A on si zase cení, že mu neraz obyvatelia sami ponúknu pomoc, keď vidia, že toho majú s manželkou veľa, pretože im záleží, aby Normálka fungovala. „Veľká vec je aj to, že niekto zo svojho ponúkne pre všetkých. ´Mám navyše koláče zo svadby, príďte sa ponúknuť,´ napíšu na facebookovú stránku. Alebo príde susedka, že má z vyvýšených záhonov veľa šalátu. Donesie mi ich so slovami: „Sprav z nich niečo k jedlu...“

Ich komunita sa stále buduje. Samozrejme, že v nej dochádza aj ku konfliktom, sú tu predsa deti, ktoré behajú po trávniku a kričia, sú tu dospelí, ktorí majú svoje požiadavky a predstavy. Ale komunikujú spolu a hľadajú kompromisy. A dôkazom, že sa im darí je, že v tomto komplexe len zriedka niekto predáva byt, hoci minimálne raz za týždeň príde ktosi, kto by sa sem chcel nasťahovať hneď.

text: Ingrid Jarunková, Bratislavské noviny, november 2019