Andrea Bacová: Rada by som sa s vami porozprávala o bývaní v meste. Je to téma, o ktorej sa veľa rozpráva a máme k nej aj veľa príkladov nových realizovaných bytových domov. Nechcela by som sa však baviť o všeobecných témach – že máme problémy s dopravou, že verejný priestor je nedostatočný, že bytová výstavba je v rukách developerov a oni si viac-menej diktujú stratégie bývania (no máme aj pozitívne príklady developerov) –, ale chcela by som sa skôr zamerať na konkrétne veci... ako to vidíme z nášho profesionálneho pohľadu. Čo by ste teda v prvom rade zmenili na stratégii bývania v našich mestách? Ide mi o váš architektonický pohľad.
Števo Polakovič: Ide o to, čo chápeme ako bývanie v meste. Čo chápeme ako mesto? Ja bývam v centre, Boris síce býva v meste, ale mimo centrum. Ich firma veľa stavia v meste, čo je, samozrejme, aj Petržalka, ale aj inde. My dosť veľa projektujeme v centre alebo blízko neho. Netuším však nič o stratégii, keďže dnes to celé stojí na developeroch, keďže mesto bytovú politiku doteraz v podstate ignorovalo. Celé to vychádza z možností, z pozemkovej bázy – aké sú tam stanovené podmienky, ako a v akej dobe sa darí investorom projekty presadiť pri aktivitách občanov a profesionálnych „odvolávačov“. Všetci vieme, že dnes čosi v meste vybaviť je tortúra, ktorú nie každý zvládne. Vybavovanie projektov v meste s tým všetkým, čo k tomu prináleží, je dnes omnoho zložitejšie, ako to bolo pred niekoľkými rokmi.
Boris Hrbáň: Ak máme na mysli stratégiu mesta, tak dnes má na Slovensku minimum miest stratégiu bývania. Bratislava ju doteraz určite nemala a začína sa na nej pracovať až teraz. Z pohľadu architektúry tiež nie je jasné, ako stavať v meste. Trochu mi vadí, že stratégia sídliskovej výstavby sa tlačí aj do centra. Je tu málo dobrých príkladov, ako stavať byty v meste – aby konkrétnej polohe potom zodpovedala aj architektúra. Možno je to aj preto, že tu veľmi dlho trvá, kým sa projekt zrealizuje, že každému na konci zrejme dôjde trpezlivosť a nejako sa to dokončí v takom sídliskovom móde.
AB: Mala som na mysli bývanie v meste celoplošne, no, samozrejme, treba vždy rozlišovať kontext prostredia. Iné je, keď sa stavia v prieluke, iné, keď sa zahusťuje sídlisko, iné, keď nadstavujem dom. Mala som na mysli témy, ktoré riešime v tomto zmysle ako architekti.
BH: Týmto témam hodne dominuje ten obsesívny úradnícky výklad všetkého. Nevidím dôvod, prečo by bytové domy v meste mali mať toľko parkovacích miest ako domy mimo mesta, takisto ide o svetlo-technickú normu, ktorá nám dnes vôbec neumožňuje zastavovať prieluky v meste, ako aj o to, že ak má architekt vybavovať všetky povolenia, tak prestáva byť architektom, ale stáva sa právnikom a vykladačom slovíčok a čiarok.
AB: Na magistráte sa momentálne rieši výklad pomeru vybavenosti a bývania, ktorý je v územnom pláne nastavený v mnohých prípadoch nevhodne, keďže vybavenosť nie je vždy potrebná v takom množstve, ako je predpísané. Procesne je to však veľmi ťažké zmeniť. Architekt sa dostáva do polohy, že 30 – 40 percent času rieši tieto problémy. Neprojektuje, ale hľadá, ako sa so svojím programom napasovať na dané podmienky.
ŠP: Je veľmi demotivujúce, že akokoľvek postupuješ v zmysle územného plánu, cez koeficienty, vopred konzultuješ svoj návrh na úradoch (čo by mala byť normálna cesta), akokoľvek ho determinuješ tými stretnutiami, nikde nie je istota, že sa ti to podarí vybaviť. Pár rokov dozadu sme toto nemuseli vybavovať. Dnes investor pri čomkoľvek, čo je aj v súlade s územným plánom a na základe čoho vlastne investor pozemok kúpi (keďže si vie vyrátať bonitu svojej investície), nemá istotu, že projekt sa podarí, že prejde, že nebude donekonečna pripomienkovaný, odvolávaný, že na meste sa nebude musieť čakať na vyjadrenie jeden a pol roka. Neistota u investorov spôsobuje zmätočné nastavenie projektov, lebo nevedia presne, čo sa podarí a čo nie. Aj preto sú projekty nastavené tak trochu sídliskovo.
BH: Tu naozaj chýba stratégia miest, mestá nevedia, čo chcú v jednotlivých častiach mať. Územný plán treba vykladať v záujme mesta kreatívnejšie.
ŠP: Chýba tu voľnosť v tej-ktorej situácii v miestnych podmienkach. Ten, kto vytvára územný plán či regule, ako sa má na určitej ploche stavať, nemusí veci predpisovať pre konkrétne pozemky.
AB: Je to paradoxné. Každý sa snaží, aj investori predsa chcú prispieť do rozvoja mesta, a napokon sa to niekde zasekne. V Prahe dospela táto situácia až do štádia, že Roman Koucký chcel vyhlásiť „generálny pardon“ a vôbec nechcel mesto regulovať. Dnes sa totiž regulácia stáva brzdou, kedže je zle interpretovaná a častokrát neaktuálna. Hoci si ju vymysleli architekti. Je predsa absurdné, aby sa projekt schvaľovaľ päť či desať rokov. Však ako dlho ste pripravovali Hájpark?
BH: No, trvalo to dlhšie – zasahovali do toho aj susedské záležitosti. Teraz sa ale na to pozerám cez prizmu nového vedenia magistrátu – robí sa veľmi veľa, aby sa toto zmenilo. Je otázka, ako sa to podarí. Mesto nie je, samozrejme, jediný hráč. Sú tam ešte mestské časti a ich poslanci, potom mestskí poslanci a obyvatelia – a každý má dnes pocit, že by do toho mal hovoriť. To je síce fajn, ale musí to byť regulované odborníkmi. Nejde len o nejaký pocit. Videli sme to nedávno pri prerokovávaní štúdie centrálnej osi v Petržalke. Áno, ľudia musia byť vypočutí a zohľadnení, ale nemôže to vyústiť, že mestská časť spraví novú „štúdiu“ v desiatich riadkoch nejakého vyhlásenia.
ŠP: Pritom petržalská os bola predtým vysúťažená...
BH: Veď práve! Išlo o päťročnú prácu so všetkými pozitívami, negatívami a zohľadnením pripomienok – a to sa celé hodí do koša? Je totiž taká tendencia. Samozrejme, hovoríme o istom počte ľudí, ktorí sú hlasní, a inom počte ľudí, ktorí sú s tým zrejme zrozumení, resp. to berú tak normálne...
AB: A mestská časť nemá tú silu, aby to presadila! Veď štúdia sa vôbec nemusí prerokovávať s verejnosťou, ak to má dopadnúť tak, že ju zhodia zo stola!
BH: Ja to beriem pozitívne, že konečne ľudí niekto prizval – akurát dostal za to lopatou po hlave. Nie som proti tomu, aby sa to pripomienkovalo, no musí to mať nejakú úroveň. Musíme sa to naučiť.
ŠP: Pri verejnom pripomienkovaní ľudia, ktorí tam bývajú, nemajú nejaké argumenty. Akurát nechcú bývať na stavbe.
BH: Málo sa hovorí aj o tom, čo je to mesto, resp. jeho vedenie. Mnohí si myslia, že je to len predĺžená ruka štátu. Nechápu, že samospráva má svoju mieru svojprávnosti. Zo strany centrálnej vlády je to aj isté vzdanie sa kontroly. Mesto má svoje úlohy. Dnes cez prizmu nájomného bývania, ktoré mesto Bratislava systematicky neriešilo, vidíme, že niektoré veci sú veľmi zanedbané. Zanedbaná je starostlivosť o seniorov – rútime sa do demografickej katastrofy. Kde chceme stavať domovy pre seniorov? Mesto nemá veľa pozemkov a tie, čo má, musí využívať prioritne na iné potrebné veci. Nemôžeme mať stratégiu, že nebudeme stavať v prielukách, ani na voľných pozemkoch, lebo je nás tu už dosť. Stále máme najmenej obývaných bytov na tisíc obyvateľov v Európskej únii. Keby sme to číslo chceli posunúť aspoň na európsky priemer, tak musíme 12 rokov celoslovensky stavať 32 000 bytov ročne. No staviame 15 000 – 16 000! Vlani bolo výnimočne 19 000 bytov, lebo sa realizovalo veľa projektov. To sú obrovské čísla a nie je to len stavanie preto, aby sme stavali – to má obrovské dôsledky. Sú preplnené domácnosti, deti bývajú s rodičmi, nemôžu sa sem sťahovať ľudia, ktorí by si tu našli prácu, no vo Veľkom Krtíši si ju nenájdu. Toto sú veci, voči ktorým sa ľudia uzatvárajú, lebo oni už byt majú a nechcú mať ďalších ľudí v susedstve. Podľa mňa je u nás medzi ľuďmi dosť rozšírená miera istej asociálnosti.
ŠP: Na toto by mali slúžiť zmeny územných plánov. Raz ide o záujem mestskej časti či mesta a hotovo. Samozrejme, treba to s obyvateľmi prerokovať, ale zabrzdenie celých procesov by sa nemalo diať.
BH: Bratislava napríklad potrebuje postaviť náhradné nájomné bývanie v rozsahu asi 500 bytov. Kdekoľvek sa s nejakým projektom pohli, vznikol tam odpor – báli sa tzv. sociálnych bytov. Toto celé je tak nedotknuté pole – komunikácia, práca s verejnosťou, vysvetľovanie...
ŠP: Ľudia vycítili istú bojazlivosť – mestská časť si nikdy nie je istá, či do toho môže ísť, či sa ľudia nevzbúria. Ale ľudia sa nemajú čo búriť proti normálnym regulám, ak sú dodržané. S normálnym vysvetlením, s istým verejným prerokovaním by sa do toho malo ísť. Verejné prerokovanie predsa nemôže slúžiť tomu, aby a priori všetci povedali nie, lebo nechcú, aby tam chodili nákladiaky! A to nehovorím o profesionálnych „odvolávačoch“, ktorí nie sú ani dotknutí, ale kompletne v rámci celého mesta využívajú to, že sa dá odvolať a niečo z toho dokonca môžu mať. To je úplne zle! Ich mená sú pritom známe... Architekt je pritom ešte ten, ktorý to celé nemusí platiť, dokonca je vyplácaný, no ide tu o tých, ktorí do toho investujú, pozemky kúpia, roky ich musia živiť – tí v tomto ťahajú za veľmi krátky povraz. Žijú v strašnej neistote, či vôbec z toho niečo bude. Keď niekde je možné čosi urobiť, tak sa to tam urobiť má! Aj keď susedia protestujú. Akonáhle je to v poriadku a sú dodržané regule, sila stavebného úradu mestskej časti má byť taká, že sa to spustí. Obavy z úbytku voličov a opatrnosť mestských časti je však čitateľná v mnohých prípadoch.
AB: To sú problémy, ktoré nevyriešime, ale napriek tomu sa stavia. Napriek tomu je tu veľa pozitívnych príkladov kvalitných bytových domov s dobrými bytmi i snahou robiť k nim plnohodnotný verejný priestor.
BH: Máme tu neľahké dedičstvo. Na jednej strane tu bola neschopnosť mesta sa k veciam vyjadrovať odborne a sebavedomo a stáť si za svojím, na druhej strane je tu obrovská nedôvera verejnosti k úradníkom. Napraviť túto situáciu nebude jednoduché, no niekde musíme začať.
AB: Vraciame sa k tomu, čo tu bolo pred tridsiatimi rokmi – že lokality treba preverovať štúdiami, aby sa na dal na ne vytvoriť objektívnejší názor. Na každom bloku mesta sa predsa nedajú definovať hneď regulatívy.
ŠP: Mesto, samozrejme, nemá prostriedky, aby si nechalo vypracovať štúdie na x zón. Keď sme boli na workshope v Bordeaux, vraveli nám, že majú v šuflíku 200 urbanistických štúdií na všetky možné zóny. Keď na niektorú z nich príde, tak ju vedia vytiahnuť, a bez toho, či je to považované za správne riešenie alebo nie, majú na to aspoň nejaký pohľad.
BH: Len tu mesto na toto nemá jednoducho kapacity.
AB: Útvar hlavného architekta, ktorý práve túto činnosť ešte v deväťdesiatych rokoch robil, dnes neexistuje, tak je to samozrejmé.
ŠP: A mesto nemá ani prostriedky na to, aby sa takéto štúdie dali vypracovať externe.
AB: Na toto by sa však dali dobre využiť študentské zadania. Vo vyspelých európskych krajinách toto študenti architektúry bežne robia. Aj na našej fakulte vyvíjame už niekoľko rokov takéto aktivity – študentom zadávame úlohy z praxe. Zaoberali sme sa bratislavskou Cvernovkou a vzniklo asi 30 veľmi dobrých projektov, ktoré sa dali pokojne porovnávať s tými z praxe. Myslím si, že aj tento potenciál by sa do budúcnosti mohol využiť.
ŠP: Ako viem, ďaleko lepšie funguje takáto spolupráca s menšími obcami. Keď potrebujú mať názor na nejaký problém, fakulta v tom veľmi dobre pomáha. Vždy ide o nejaký konkrétny problém. Dalo by sa to isto tak robiť aj v prípade väčších miest.
AB: Keď sa teda vrátim na začiatok našej diskusie, tak teda môžeme povedať, že stratégia bývania tu momentálne naozaj nie je. A o nájomnom bývaní nehovoriac, len 6 percent z realizovaných bytov patrí do tejto kategórie. Stavajú sa zväčša na vidieku, resp. mimo veľkých miest, a to, čo sa postaví, má v drvivej väčšine veľmi nízku architektonickú kvalitu. Vieme si s tým do budúcnosti poradiť? Je to predsa veľmi potrebné! Mladí ľudia nemajú kde bývať. Berú si veľké pôžičky na malé byty, ktoré potom splácajú 30 rokov.
ŠP: Často sú v komerčných nájmoch... Je to vec financovania. Na stavanie nájomných bytov treba veľmi „dlhé“ peniaze za veľmi dobrých podmienok. Keď si môže akýkoľvek komerčný subjekt stavajúci bývanie vybrať, tak si určite vyberie stavanie bytov, ktoré môže okamžite predať, a môže ísť do ďalšieho projektu. Celé to vychádza aj zo sily mesta byť v tom účastné – pozemkami, zaplatením projekčnej práce a podobne.
BH: Je to určite beh na dlhé trate. Nemôžeme čakať obrat za päť rokov, ani za desať. Keď som spomínal čísla – keď sa na to pozrieme cez prizmu nájomných bytov, tak sme na tom ešte horšie. Podľa štatistík je asi deväť percent bytov na Slovensku nájomných. Európsky priemer je 30 percent a verejný nájomný sektor (obecné byty, mestské byty, byty rôznych nonprofit organizácií, družstiev atď.) tvorí v priemere v Európskej únii cca 10 percent všetkých bytov. U nás je to 1,5 percenta. Je to teda obrovský zanedbaný deficit, ktorý keby sme chceli v priebehu povedzme 15 rokov dobehnúť, tak by sme museli stavať len nájomné byty. Najfatálnejší problém sú ale dlhodobé peniaze. Musia ísť do toho finančné inštitúcie. Dnes právnickej osobe nepožičajú na dlhšie obdobie, ako je osem alebo desať rokov. A tu treba požičať na 30 rokov – minimálne tak, ako sú dnes hypotéky pre fyzické osoby.
AB: Hovoríme o procese obstarávania nájomných bytov, ale čo ich kvalita?
BH: Kvalita zodpovedá kvantite. Keď je tu pár domov, tak nemôžeme čakať, že to bude nejaká vysoká kvalita.
ŠP: Sú tam aj obmedzené náklady na výstavbu – financovanie je komplikované, aby sa to vôbec zmestilo do nejakého modelu financovania. V tej časti Európy, do ktorej sa pozeráme – Rakúsko, Belgicko, Holandsko –, je bežnou súčasťou budovania bytov aj budovanie nájomného alebo sociálneho bývania. Aj pri komerčnom projekte v nejakej mestskej časti sa bežne stáva, že mestská časť povolí stavať, ale dá si podmienku, že 15 percent objemu bude za iné peniaze – iba s obmedzenou pridanou hodnotou zisku. S tým zvyškom si investor môže narábať ako chce – predávať to za svoje ceny. Mesto k tomu vybuduje inžinierske siete – nie tak, ako je to u nás, že sa developeri musia postarať aj o toto.
AB: To je rozumná cesta.
ŠP: Je to aj cesta, ktorá v dlhom období vytvorí ten základ, množstvo bytov, ktoré môžu fungovať inak, ako sa len komerčne predávať. Dnes si hypotéku môžu dovoliť mladí ľudia, hoci ani oni netušia, čo sa im môže prihodiť počas 30 rokov splácania hypotéky, no sú aj starší ľudia, ktorí sa už do hypotéky nezmestia a takisto potrebujú bývať. Je to celé aj preto, že sme všetci tie byty doteraz vlastnili, čo je dôsledok predaja bytov tesne po revolúcii. Byty za zostatkové ceny sa stali prístupné úplne všetkým. Z toho vyplýva pocit, že by sme byt mali vlastniť, no je kvantum krajín, kde ľudia byty za celý život nevlastnia...
BH: Dokonca platí, že čím bohatšia krajina, tým menšie je percento vlastníkov bytov.
ŠP: Časom by sme si mali na to zvyknúť aj my. Časť ľudí by si mala zvyknúť, že pri svojej práci za nijakých podmienok nebudú schopní svoje byty za 30, 40 rokov vyplatiť. Mnohí možno ani nechcú si takýto záväzok na seba zobrať, keďže migrujú alebo majú pocit, že by mali migrovať za prácou a nechcú byť uviazaní na jednom mieste. Myslím si, že tak by to malo byť. U nás momentálne aj vďaka Airbnb to s nájmami zatriaslo. Stúpajú, keďže si ľudia uvedomili, že majú možnosť byt prenajať aj 10-krát do mesiaca. Nerobia sa nájmy jednotlivcov alebo dvojíc, ale robia sa shareroomy, čo, samozrejme, prináša nekvalitu bývania. Za normálnych okolností by ľudia do takéhoto bývania nešli, len nemajú inú možnosť, myslia si, že v zahraničí to je lepšie, len prídu napríklad do Londýna a zistia, že zaplatia ešte oveľa viac a navyše bývajú hodinu od mesta!
BH: V poslednom čase nastal na trhu s bytmi pohyb, sprísnili sa hypotéky, veľa projektov je v rôznom štádiu rozostavanosti, tak možno niektorí (aj nadnárodní) developeri zistia, že tie byty budú musieť aj prenajímať. Tým sa rozšíri segment privátneho nájomného bývania, čo je tiež dobre, lebo to môže čosi spraviť s cenou. Momentálne priemerný nájom v Bratislave za tretí štvrťrok 2018 bol 12,40 eur na 1 m2, čo je viac ako priemerný nájom v Berlíne, kde je už pomaly revolúcia a mesto ide spätne odkupovať desaťtisíce bytov od súkromných investorov, ktorí to odkúpili v deväťdesiatych rokoch alebo hneď po roku 2000 od štátu alebo od mesta. My sme teda výškou nájmu veľmi vysoko a prvý, kto na to doplatí, bude pracovná sila, ktorá už na hypotéku nedosiahne a nemá inú možnosť sa ubytovať, ako len v nájme a ten nájom vyjde drahšie ako splátka hypotéky. Pod pokrievkou nám tu teda buble to, o čom sa hovorí v každom veľkom meste – že tých pracovníkov, ktorých v meste tak treba – od sestričiek, cez vodičov autobusov až po mestských policajtov –, je potrebné niekde ubytovať. Ak majú dochádzať denne hodinu jedným smerom, tak to prestáva dávať zmysel. A keď sa majú ubytovať v meste v drahom komerčnom nájme, tak im na to nestačí plat! Toto sú témy, ktoré sa začínajú odkrývať a o ktorých doteraz nikto neuvažoval. Hovorilo sa, že by mala byť mobilná pracovná sila. V regiónoch sa občas vytvárajú nejaké pracovné príležitosti, ktoré uživia isté množstvo ľudí, ale tí ďalší by sa mali presunúť za prácou. Tak to funguje aj všade inde. To neznamená, že tie regióny budú ľudoprázdne. Dobrý príklad je Rakúsko. Na dedinách tam žije toľko ľudí, koľko sa ich uživí z poľnohospodárstva a turistiky. U nás sú ľudia prikovaní k nehnuteľnostiam, ktoré tam majú. Nie je na to, samozrejme, ľahké riešenie, ale pokiaľ si neuvedomíme komplexnosť toho celého, tak to nebudeme vedieť ani začať rozpletať.
AB: Je dobre takto odkrývať ďalšie vrstvy problémov. Luxusných bytov už netreba toľko, lebo bohatí ľudia nepribúdajú v takom množstve, treba cielene rozmýšľať aj o ďalšej vrstve ľudí. Ak chceme mať mesto prijateľné pre ľudí, treba rozmýšľať aj týmto smerom a investorom v tomto zmysle ponúknuť spoluprácu. Investor predsa nie je nepriateľ, je to človek, ktorý tu chce stavať a legitímne chce z toho mať zisk.
BH: Bez partnerstiev sa to nedá zvládnuť. Treba ísť naraz niekoľkými cestami, aby sa to postupne celé rozhýbalo. Absolútne nesúhlasím s tým, že verejný nájomný sektor by mali tvoriť len mestá a obce. Nemajú na to kapacity. Ani v zahraničí to dnes nie je tak, že by to stavali priamo mestá. V osemdesiatych rokoch sa tu výstavba nájomných bytov začala presúvať zo samospráv na neziskové organizácie, ktoré sú často založené samosprávami, no fungujú samostatne. Ich misiou je vytvárať cenovo dostupné nájomné bývanie v rôznych formách.
ŠP: U nás ešte stále pretrváva trend v pokrývaní potreby bytov presúvaním výstavby za hranice mesta a vytváraním veľmi monotónneho satelitného bývania. Všetci ľudia potom prichádzajú do mesta autami, čo vytvára ďalšie závažné problémy. Ideálne je, ak človek býva v tej časti, kde aj pracuje, a môže sa presúvať pešo alebo na bicykli, maximálne využije MHD. Ale nie každému sa to podarí a sú časti mesta, kde pracovné príležitosti jednoducho nie sú. Žiaľ, stále pretrváva či dokonca sa zosilňuje tendencia bývať mimo mesta a do práce chodiť do centra autom s celým tým ranným stresom.
BH: Mám pocit, že reurbanizačná tendencia je už aj tu. Možno to bude jasné o 15 až 20 rokov. V štatistikách to ešte nie je vidieť. Otázka je, do akej miery je exodus za hranice mesta dôsledkom ekonomických dôvodov. Bratislavské centrum je veľmi malé, preto aj byty tu sú v nejakej cenovej kategórii a odpor voči výstavbe je tu obrovský. V Rajke ľudia nebývajú preto, že je to krásne miesto pre život, ale preto, že je to tam lacnejšie. Mesto by malo vedieť uchopiť tento trend, lebo aj generácia dnešných tridsiatnikov si toto uvedomuje, keďže to zažili so svojimi rodičmi. Na vidiek by možno išli len na nejaký čas, kým majú malé deti, ale potom určite chcú ísť naspäť do mesta.
ŠP: Romantika bývania mimo mesta rýchlo zmizne, keď ľudia každý deň presedia v aute tri hodiny. Navyše zistia, že svoj dom dnes nepredajú ani za cenu, za ktorú to kúpili, resp. postavili.
BH: Zväčša naozaj išlo o ekonomický únik. Možno sú ľudia, ktorí majú v sebe túžbu mať rodinný dom...
AB: Nechcela som tému subrbanizácie otvárať, je to totiž na samostatnú diskusiu...
ŠP: Ale to sa deje aj v rámci širšieho mesta.
AB: Veľa odborníkov, ktorí sem prichádzajú zo zahraničia, vníma Bratislavu ako veľmi riedke mesto, ako mesto s veľkými rezervami na dostavby. Možno by sme mali v prvej fáze presadzovať, aby sa zastavovalo to, čo je v meste voľné....
ŠP: Samozrejme, všetci vieme, že Bratislava je veľmi riedka a aj nízka. Mesto by naozaj znieslo väčšiu výšku, ale tu ide aj o požiarne normy, o svetlo-technické normy. Praha sa už od minulého roku inak pozerá na svetlo-technickú normu. Mali parcely ideálne na zastavanie, no doteraz sa tam nič nedalo realizovať kvôli regulám svetlo-techniky. Pri cene tých pozemkov tam nikto nevedel nič postaviť. No teraz sa na to v polohách širšieho centra úplne zmenil pohľad. Nič iného by sa nemalo stať aj tu. Aby sme sa na to začali pozerať presne rovnako.
BH: Hustota súvisí aj s udržateľnosťou – riedka hustota znamená záber pôdy, viac asfaltových plôch, prehrievanie, exhaláty z dopravy atď. Samozrejme, primerane husté mesto musí mať odozvu vo verejnom priestore – parky a podobne. Je to však najudržateľnejšia cesta – netreba toľko áut, efektívnejšia je verejná doprava, ako aj infraštruktúra. Neviem si predstaviť, ako dnešné prímestské obce s kilometrami štvorcovými kobercovej zástavby, kde developeri odovzdali infraštruktúru obci, ju dokážu po 30 – 40 rokoch komplet zrekonštruovať – z tých nízkych daní, ktoré tam obyvatelia platia. Inak Egon Bondy, ktorý v Bratislave v deväťdesiatych rokoch žil, mal jednu poviedku s názvom Epizóda 96, ktorá sa začína vetou: „Moje mesto má tú zvláštnosť, že je v ňom veľa prázdneho miesta.“ A to sa za tých dvadsať rokov veľmi nezmenilo.
ŠP: Je tu ale odpor ľudí. Pre nich kvalita dlhočizného prázdneho priestranstva, toho priehľadu, predstavuje čosi, čo by nechceli stratiť. Pritom vnesenie inej mierky by im to prostredie spravilo ďaleko útulnejšie, príjemnejšie, menej veterné...
BH: V Petržalke tam ľudia nechcú mať nič – je to 4 km dlhý prázdny priestor. Na Manhattane žije 2 milióny ľudí, preto je tam Central Park, ale v Petržalke ich žije 100 tisíc. Pritom je tam električka, ktorá nebude stáť málo a mala by prepravovať ľudí zo sídliska do mesta. Aj pri nej by mali byť postavené veci, ktoré bude obsluhovať. Veľa ľudí bude stade chodiť do mesta, ale mnohí by nemuseli. Ide aj o budovanie toho lokalpatriotizmu – „tu bývam, tu robím“. Bolo by ideálne, keby všetci mohli pracovať blízko svojho bydliska a nezabíjať štvrť dňa tým, že cestujú.
ŠP: Treba si uvedomiť aj to, že napríklad v New Yorku nemajú ľudia problém ísť do práce 30 minút pešo. A to je u nás nepredstaviteľné, hoci za 30 minút prejdeš Bratislavu pomaly z jedného konca na druhý. No ľudia to nerobia, lebo nie sú tak navyknutí. MHD je jedna vec, no my vôbec nechodíme pešo.
BH: Ale s týmto sa dá pracovať.
ŠP: Musím však povedať, že v meste veľmi pribudlo bicyklistov. To je fantastické! Aj to, ako mladí ľudia žijú, ako sa vracajú zo zahraničia. Asi musí najskôr čosi skolabovať, aby ľudia začali hľadať inú cestu, ako veci riešiť.
BH: Alebo ten kolaps musí aspoň hroziť, ako súčasná situácia s uzávierkami v Bratislave. Žiadna katastrofa sa nakoniec nestala.
prvýkrát publikované v časopise ARCH, apríl 2019
