Prvá etapa
Mladí manželia Jana a Ondrej patria v Hájparku k prvým obyvateľom projektu. Nasťahovali sa doň už počas prvej etapy v roku 2016 a za obdobie, ktoré v ňom strávili, sa im podarilo nielen zabývať, ale aj objaviť okolie Kutlíkovej. Sú vlastne takou typickou mladou rodinou, ktorá má isté štandardy a očakávania tak od bývania samotného, ako aj od prostredia, v ktorom žije, a možností jeho využitia.

Keď sme sa chystali navštíviť Janu s Ondrejom, boli sme plní očakávaní. Sú prvými vlastníkmi projektu Hájpark, ktorí nás pustili k sebe. I napriek tomu, že je Jana rodená Petržalčanka, pôvodne tam nemala v pláne bývať a túžila po zmene. Aj vďaka okoliu v nej už ako malej rástol odpor k najväčšiemu bratislavskému sídlisku. Ako povedala, z každej strany počúvala na adresu Petržalky iba negatíva. To neskôr ovplyvnilo aj jej rozhodovanie pri výbere vlastnej nehnuteľnosti.

„Začala som hľadať vlastný byt už pred piatimi rokmi, keď som ešte bola sama a môj rozpočet bol nižší. Obzerala som sa po bytoch v pôvodnom stave, panelákoch, ale orientovala som sa najmä na iné štvrte. Našla som aj Hájpark, ktorý bol v tom období na začiatku výstavby, ale bohužiaľ som si ho vtedy nemohla dovoliť.“ Práve v tom čase sa Jana spoznala so svojím terajším manželom. Rozhodli sa teda hľadať nehnuteľnosť spoločne, čo im otvorilo nové možnosti. Ondrej je na druhej strane pôvodom z Borinky a vyrastal v rodinnom dome. „Myslel som, že to pre mňa bude šok, ale užívam si to,“ dodáva s úsmevom a priznáva, že ho navyše teší, že sa mu podarilo osamostatniť.

Komunita a prostredie 
Byt v Hájparku však pre nich nebol prvou voľbou. Ako všetci ľudia hľadajúci bývanie stáli pred množstvom dôležitých rozhodnutí a medzi nimi bolo aj porovnávanie viacerých projektov. „Mali sme rezervovaný byt v inom developerskom projekte, ale rozhodli sme sa spraviť si rezerváciu aj v Hájparku. Nakoniec to vyhralo prostredie, ktoré má tento projekt naozaj skvelé,“ vysvetľuje Jana a dodáva, že to bol jeden z rozhodujúcich faktorov pred kúpou. „Ďalšou obrovskou výhodou bolo pre mňa to, že náš dom má na dnešné štandardy novostavieb malý počet bytov, a tak sa všetci poznáme.“ Jana síce vyrastala v petržalskom paneláku, ale bol to práve jeden z tých menších. „Boli sme iba dve rodiny na poschodí a ja som mala už odmalička traumu z 12-poschodových panelových domov. Nechcela som tak bývať.“ Dnes teda bývajú v bytovke, kde majú (podobne ako v jej detstve) na poschodí iba jedných susedov a to im vyhovuje.

Skrytý klenot
Lokalita Kutlíkovej ulice väčšine Bratislavčanov až tak veľa nehovorí. Petržalčania určite poznajú oblasť Starého hája, okolie dostihovej dráhy a každý z nás musel určite aspoň raz navštíviť bratislavskú hrádzu (či aspoň bufety v nej). Okrem toho je však celá oblasť obklopená (miestami) neskrotenou zeleňou. Samotný projekt Hájpark je zasadený medzi hustý lesný porast, ktorý ho oddeľuje od hlavnej cesty. Vďaka tomu máte pocit, akoby ste ani neboli na najväčšom sídlisku, ale skôr v pokojnej rezidenčnej štvrti obklopenej prírodou.

Keďže je dnešná Bratislava presýtená developerskými projektmi rôzneho charakteru a kvality, je práve blízkosť (a ponechanie či doplnenie) zelených plôch obrovským plusom aj pri tejto stavbe. A aj jedným z kritérií pre mnoho aktuálnych obyvateľov, čo nám potvrdili aj Horváthovci: „Mám veľmi blízky vzťah k prírode, a preto som naozaj rada, že máme pri dome záhradu. Niekedy, keď pracujem z domu alebo sa potrebujem na chvíľu vyvetrať, som veľmi rada, že sa mám kde iba poprechádzať a načerpať energiu,“ dopĺňa Jana.

Spolunažívanie 
S príchodom nových obyvateľov, ktorí sa prisťahovali do Hájparku v druhej etape, nastali aj pre „starousadlíkov“ zmeny a zvykanie si na nové. Tak ako to býva v prípade väčšiny medziľudských vzťahov, majitelia bytov si k sebe museli nájsť cestu a vytvoriť pravidlá. „Ešte samozrejme cítiť, že tu žijeme dlhšie, ale pomaly sa to "utriasa" a definovali sme si nejaké pravidlá,“ hovorí Jana. Ako v každom vzťahu, ani susedia si navzájom nemôžu robiť, čo si kto zmyslí. A aj preto sa im tu v konečnom dôsledku žije naozaj nadštandardne. „Zaužívali sme si také maličkosti – napríklad, že grilujeme iba v piatok a sobotu alebo podobne. Jednoducho sa navzájom rešpektujeme. Nechceme si robiť naschvály a nechceme, aby nám ich robil niekto iný, preto sme sa dohodli a riadime sa tým,“ zhŕňajú Jana s Ondrejom pravidlá, ktoré vznikli tak z potreby bezproblémového spolunažívania, ako aj z dohody obyvateľov na pravidelných schôdzach, ktoré sa konajú v spoločnom priestore príznačne umiestnenom na dvore medzi bytovými domami. Aj to je jednou z výnimočných čŕt projektu – učí ľudí žiť v komunite a nielen za zatvorenými dverami. V prípade Jany a Ondreja to bolo tak 50/50.

Pre jedného z nich to bol vysnívaný koncept, pre druhého tak trochu experiment: „Ku komunitnému bývaniu som mala vzťah už dávnejšie, veľmi sa mi páčili podobné projekty, napríklad v Amerike, a bola som rada, že aj u nás vzniklo niečo podobné,“ hovorí Jana, ktorú podobný koncept oslovil už za študentských čias a nakoniec ho hľadala aj pri výbere vlastného bývania. Na druhej strane mal Ondrej tak trochu obavy, keďže väčšinu svojho života prežil v rodinnom dome kúsok od Bratislavy. Prechod do bytu mu preto zo začiatku prišiel ako drastická zmena. „Obával som sa, že ma budú veci rušiť, ale nie je to tak. Samozrejme, je to iné bývanie ako v dome. Keď však počúvam od známych a priateľov, aké majú vzťahy v bytovkách oni, som naozaj rád, že bývame tam, kde bývame,“ hodnotí komunitný experiment Ondrej.

A nakoniec sa aj Petržalka pre oboch ukázala byť výhodná. „Je dostupná. Máme to kúsok do práce a do mesta. Chodíme na bicykli alebo ak sa  ponáhľame, tak autom. Je jednoducho super!“ A aké sú teda ich obľúbené miesta v okolí Hájparku?

Ostrov Starý háj
Asi najväčším benefitom projektu Hájpark je blízkosť prírody. Petržalský ostrov Starý háj je od neho vzdialený len niekoľko desiatok metrov. Táto lokalita je situovaná na východnom okraji Petržalky v oblasti lužného lesa a hraničí priamo s hlavným tokom rieky Dunaj. Územie prírodnej rezervácie s najvyšším 5. stupňom ochrany tvoria vzácne zvyšky pôvodného lužného lesa, ktorý sa v minulosti v oblasti Petržalky rozprestieral v blízkosti ramien Dunaja. Okrem prítomnej fauny a flóry zaujme pozornosť aj vojenský bunker B-S 15 z roku 1937 situovaný na južnom cípe rezervácie. Touto oblasťou vedie viacero lesných cestičiek. Ostrov Starý háj je prístupný z Dolnozemskej cesty, ako aj priamo zo susediacej cyklotrasy vedúcej po hrádzi popri Dunaji. Určite stojí za preskúmanie!

Malý a Veľký Draždiak
Vyhľadávanou odpočinkovou lokalitou v každom ročnom období sú jazerá Malý a Veľký Draždiak. Obe boli pôvodne štrkoviskami, ktoré vznikli v druhej polovici 20. storočia v súvislosti s aktívnou ťažbou štrku. V súčasnosti ich vyhľadávajú najmä rybári, no sú i miestom na nenáročné vychádzky do prírody, posedenia pri ohni a cykloturistiku. Dostupné sú odbočkou z Kutlíkovej ulice a následne ulicou Starhradská. Jazero Veľký Draždiak slúži okrem vyššie spomínaných aktivít hlavne ako prírodné kúpalisko s množstvom služieb. Obyvateľom (širokého) okolia sú k dispozícii bufety, reštaurácie, športové areály, detské ihriská, ako aj požičovňa vodných bicyklov. Veľký Draždiak je prístupný z viacerých smerov – najmä odbočkou z Jantárovej cesty alebo priamo z ulíc Tematínska a Antolská.

Chorvátske rameno
Prechádzka so psom alebo ranný rozbeh? Chorvátske rameno je naozaj frekventovaným miestom. Malebný vodný kanál, tiahnuci sa Petržalkou v smere zo severu na juh, je sčasti pozostatkom niekdajšieho koryta Dunaja, ktorého rameno v minulosti pretekalo touto oblasťou. Z času na čas zamrzne, v lete zase zakvitne leknami. Je však aj malebnou oázou s výskytom rôznych druhov rýb, vtáctva, ako i plazov a obojživelníkov. Vedie popri ňom niekoľko cestičiek, ktoré možno využiť na prechádzky, cyklistiku či korčuľovanie. Rameno tvorí akúsi tepnu Petržalky a je dobre prístupné z početných hlavných a vedľajších ciest, ako i odbočkou z medzinárodnej cyklotrasy vedúcej po dunajskej hrádzi v oblasti juhovýchodného okraja Petržalky.

Cyklistické a inline trasy
Medzi najobľúbenejšie letné športy Bratislavčanov patrí nesporne bicyklovanie a korčuľovanie. Hrádza, ktorá sa tiahne cez celé mesto, je súčasťou medzinárodnej Dunajskej cyklistickej cesty pretínajúcej niekoľko štátov v dĺžke vyše 1200 km. Začína sa v nemeckom meste Donaueschingen a pokračuje až do maďarskej Budapešti. V Bratislave sa za Prístavným mostom rozdelí na dve vetvy – pravobrežnú a ľavobrežnú. Obe vetvy sa opäť spoja na priehradnej hrádzi Gabčíkovo, odkiaľ pokračujú smerom k maďarským hraniciam. Takýto výlet je síce len pre vytrvalých, ale užiť si krásy výhľadov, športu a bufetov môžete aj na niekoľkých kilometroch, ktoré pretínajú Bratislavu a okolie.

Legendárne bufety na hrádzi

Či už fandíte bufetu Bosorka, Relax, chodíte do Bigger Rock Garden, alebo ste strávili mladosť na (už neexistujúcej) Jamajke, bufety na hrádzi sú kultúrou samy osebe. Neslúžia len na občerstvenie športovo aktívnych rodín a jednotlivcov, ale sú aj centrom stretávania a spoločenského života.
Niektoré suplujú v letnom období tradičné krčmy, iné sú zase vychýrené svojimi špecialitami z grilu. Svojou kultúrou (a ponukou) však zasiahli v určitom období asi každého.

Kaplnka pri dostihovej dráhe
Ak máte radi tajomstvá a objavovanie, skúste pri najbližšej prechádzke nájsť práve túto kaplnku. Je pamiatkou útrap pôvodného obyvateľstva Petržalky a jej vznik sa spája s nájdením dreveného kríža, ktorý vyplavila veľká povodeň v roku 1809. Kríž bol neskôr umiestnený pri bývalej hájovni, kde v súčasnosti stojí táto kaplnka. Kríž sa síce časom rozpadol, no na jeho mieste vyrástol terajší kamenný kríž. Okolo kríža vyrástla kaplnka s malou zvonicou a jedným zvonom, ktorý dodnes pripomína pamiatku svojho vzniku.

Dostihová dráha
Nejedna generácia Bratislavčanov tu v 90. rokoch 20. storočia zažila legendárne burzy. Hádam každý adolescent tu zakúpil tričko svojej obľúbenej kapely. Dnes už tu burzu síce nenájdete, ale plní sa tak či tak. Petržalská dostihová dráha začala písať svoju históriu v roku 1974 (prvá dostihová dráha sa nachádzala na území dnešného Sadu Janka Kráľa), keď sa na jej území konali prvé preteky. Pravidelná dostihová prevádzka sa zaviedla v roku 1979 a trvá dodnes.

Ako vznikla škôlka Hájanka?
Začali sme ako škôlka v roku 2010 v priestoroch rodinného domu. Vtedy sme boli združenie rodičov, ktorí sa chceli alternatívnym spôsobom starať o svoje deti. Časom sa zmenila legislatíva a spadli sme ako občianske združenie pod právne predpisy, ktoré upravujú to, ako a kde môžeš byť s deťmi. Začali sme teda hľadať priestory v Bratislave – čo je veľmi ťažké,
vzhľadom na výšku komerčných prenájmov, dispozíciu, ale aj metre štvorcové. Iniciatíva, ktorá teda nie je financovaná niekým zvonku, príliš nemá šancu.

Potom nás oslovil Boris Hrbáň s tým, že toto (projekt Hájpark, pozn.) idú stavať a chcel by tu waldorfskú škôlku. Jeho tri deti chodili na waldorfskú školu a mal s tým dobré skúsenosti. Keďže sme už vtedy boli zapísaní do svetového zoznamu waldorfských škôlok, jeho iniciatívu sme vítali a s radosťou sme s ním spolupracovali. Spoločnými silami sme navrhovali dispozíciu a po dostavaní objektu sme sa s radosťou do tohto priestoru presťahovali. Pre nás je veľmi dobré, že sme sa mohli pridať ku komunitnej iniciatíve, akou je Hájpark. Snažíme sa vychovávať deti trochu proti prúdu, keďže v dnešnej dobe je zvykom robiť všetko veľmi rýchlo. Chceme, aby deti vyrastali ako deti. To znamená, že základom našej pedagogiky nie je to, aby sa do detí napchali informácie, ale vzťah medzi nimi a dospelým. Pretože to je to, čo hľadajú. Vytvárajú si vzťah k sebe, ale aj okoliu.

Môže mať teda každý škôlku? Je to vlastne len zoskupenie ľudí?Škôlka je len forma. Dieťa potrebuje vyrastať s ľuďmi. Voľakedy bývali bežné viacgeneračné rodiny a deti sa nevyučovali formou, že sa im dal do rúk pracovný list a prikázalo sa im vypĺňať. Prirodzene vyrastali do pracovných procesov a prostredia. Keď si nenavaríme, nebudeme jesť, ak sa nepostaráme o záhradku, nebude úroda, pokiaľ si neupraceme, nebude poriadok. Je preto potrebné dieťa vyučovať a zapojiť ho do zmysluplných súvislostí.

Z môjho pohľadu sa na dnešné malé deti kladie nesmierny tlak od útleho veku. Rodičia ich dávajú na množstvo krúžkov, vypĺňajú im čas a učia ich jazyky. Ako to funguje v Hájanke?
Toto čo popisuješ – ten tlak na výkon, je niečo, čo ja nazývam „mainstream“. Škôlka pre deti je ako práca. Neviem, či si spomenieš na svoje prvé zamestnanie (alebo už aj strednú školu). Keď si spomeniem na svoju, tak som mala dosť. Prišla som domov a ľahla som od únavy.
Všetky tie vzťahy, ktoré sa tam mleli, sú vážnymi vecami. Presne ako práca, ktorú robíme my, je vážna vec, pre ne je vážnou vecou hra. Pre deti predškolského veku je hra spôsobom, ako spoznávajú svet. Detská hra je však v súčasnosti v ohrození – ako si vravela, deti majú 10 krúžkov a k tomu tri jazyky. O čo sa snažíme my, je opatrovať detskú hru – vytvoriť také prostredie, priestor a vzťahy, aby sa mohli hrať. Nehovoríme však o človeče alebo kartách – my to nazývame voľná hra. Dieťa môže prísť a len tak sa hrať. Samozrejme, nenechám ich robiť, čo si zmyslia, lebo by z toho bola paseka, ale celý náš program je postavený na tom, aby sme im vytvorili priestor na hru.

Jedným z našich základných pedagogických princípov je preto dodržiavanie rytmu. Podobne ako naše telo má nádych a výdych, my sa snažíme opatrovať vitálne sily detí na to, aby mohli zdravo rásť a vyvíjať sa a neboli ani vyčerpané a ani vystresované. Keby sme deti nechali len
sa voľne hrať, tak sa vyčerpajú. Ak by sme ich na druhú stranu zahltili činnosťami, krúžkami, povinnosťami, tak nemajú čas to stráviť a spracovať. Je to podobné ako pri jedle – tiež ho treba stráviť a dieťa trávi práve svojou hrou.

Ako teda vyzerá bežný deň vo vašej škôlke?
Ráno deti prichádzajú od pol ôsmej do deviatej a hrajú sa . Vychovávateľka – my sa nazývame „teta”, v tom čase pracuje. Je to bežný obraz domácnosti, kde rodič pracuje a dieťa sa hrá. Moju prácu, ktorú vtedy vykonávam, by som nazvala „starostlivosťou o život“. Nerobím si dochádzku, neklikám do telefónu ani počítača, ale robím niečo, čo je pre dieťa zrozumiteľné a prehľadné – napríklad čistím mrkvu. Tú musím teda najskôr očistiť, nakrájať, šupky odnesiem do kompostu a potom ju môžem servírovať. A popri tom sa deti môžu hrať – niektoré chcú byť pri tete, pomáhať, iné sa chcú schovať a byť so sebou.

Keď už tá hra opadne, začneme spoločne upratovať. Je to taký pomyselný nádych po hre, ktorá bola výdychom. Následne sa všetci usadíme do kruhu a každý môže povedať, čo chce. Spomenieme si na kamarátov, ktorí v ten deň neprišli do škôlky, a nasledujú pesničky, básničky a riekanky sprevádzané pohybom. Pre dieťa je neprirodzené sedieť bez pohybu. Potom nasleduje spoločná hygiena a desiata. Deti nenútime, aby jedli, ale musia s nami sedieť pri stole. Potom ideme všetci spolu von. Naším cieľom je, aby deti zažívali kolobeh prírody na vlastnej koži, a preto s nimi chodíme na vzduch, do prírody, hrať sa von. V Hájparku máme perfektné prostredie – máme chránenú záhradku pre tých najmenších, je tu možnosť ísť aj na spoločné ihrisko, ale úplne, že „super-truper” je, že tu máme aj prírodu. Starší chodia dokonca na väčšie výlety – zapochodujú si napríklad na Draždiak. My s tými menšími chodíme na menšie výlety, ale je úžasné, že dokážu zažiť prírodu na vlastnej koži a nemusíme im ju predstavovať pomocou vystrihovania obrázkov a zvieratiek. Deti sa učia zmyslami, potrebujú si všetko ohmatať, ochutnať.

Okolo obeda s deťmi znova všetko upraceme, pretože už na ne samozrejme ide únava. Upraceme si všetky hračky, zakryjeme pieskovisko aj veľmi obľúbenú blatovú jamu a ideme dnu. Nasleduje hygiena a rozprávka. Tá je potravou pre dušu, takže okrem klasickej potravy im dávame aj možnosť rozvíjať fantáziu. Samozrejme, rozprávky sú primerané veku i ročnej dobe. Snažíme sa robiť dva alebo tri týždne to isté – vďaka tomu, že sa rozprávka opakuje, deti sa ju naučia naspamäť. Nie je to však pre ne nuda, ako by sa mohlo zdať. Potom tieto rozprávky reprodukujú ďalej.

Keďže v škôlke nemáme žiadne zariadenia na reprodukovanú hudbu, deti sa naučia si dramatické pásmo vytvoriť samy alebo im ho vytvára teta spievaním či básničkou. Živý spev a reč sú veľmi prospešné. V dnešnej dobe má stále viac detí problém s rečou, výslovnosťou, na čo nadväzujú problémy v škole s čítaním a písaním. Rozprávku teda prvý týždeň rozprávame, druhý ju hráme bábkovým divadlom a pokiaľ je tá rozprávka na to vhodná, tak ju aj zahráme s deťmi ako hercami. Im sa tá rozprávka dostane do tela a samy sa potom počas voľnej hry na ňu hrajú. Po divadielku teda nasleduje obed a následne oddych. Keď sa všetky postupne pozobúdzajú, tak znova nasleduje hra a povieme si pár slov na rozlúčku v kruhu. Nasleduje olovrant a deti idú, pokiaľ je to znovu možné, von, kde si po ne prichádzajú rodičia. Každý deň má tento istý priebeh, je to pre ne prehľadné a časom sa to naučia naspamäť. Už vedia, že keď sa napapajú, ideme von a podobne.

Vec, ktorú si pamätám z detstva, je rytmus a poriadok. Dnes rodičia často vychovávajú deti bez obmedzení, pravidiel, pod zámienkou slobody. To, čo si ty popísala, totiž znie náročne nie pre dieťa, ale práve pre rodiča. Síce spomínaš voľnú hru, určite to však nie je iba nejaká hra bez pravidiel. Pre dieťa (aj pre dospelého) je zdravé žiť v rytme. Rytmus vychádza zo živej prírody. Prirodzene a intuitívne sme išli s rytmom prírody a do istej miery to bolo neslobodné. Napríklad by nijakému sedliakovi nenapadlo v decembri siať. Postupne sme sa však emancipovali a oddelili od prírody. To nám umožnilo nadobudnúť na jednu stranu samostatné myslenie. Dnes, keď sa zrazu pozeráme spätne, možno tá príroda predsa len vie, čo robí. Ja si myslím, že je našou úlohou sa teraz vrátiť k rytmu prírody a súladu s ňou, ale už vedome. A spomínaná voľná hra naozaj nie je o tom, že si teta háčkuje a deti sa hrajú.

Je celkom umenie opatriť voľnú hru tak, aby sa do nej príliš nezasahovalo, ale pritom bola vedená. Napríklad v okamihoch, keď sa stáva deštruktívnou, keď si deti nevedia s danou situáciou poradiť. To sa stáva často vtedy, keď sa v hre pokúšajú spracovať napríklad vnemy z médií. Tieto nie sú reálnymi zážitkami, sú neúplné a deti často nevedia, ako ich hrou „stráviť”. Potom to vyzerá tak, že dieťa behá po herni a vrčí, hrá sa na dinosaura. No kto z nás videl živého dinosaura? Alebo Spidermana, ten iba skáče a hádže siete. To nie je pekná, konštruktívna, napĺňajúca hra, menšie deti sa potom často aj boja. Vtedy sa musím do obrazu hry ponoriť a napríklad presmerovať pozornosť na to, čo deti poznajú a čo by mohlo byť obsahom hry. Dinosaurus predsa potrebuje nejakú jaskyňu, kde bude bývať (postavíme mu bunker, domček), niečo musí zjesť a podobne. Tým sa deti dostanú do pre ne známej reality, hra môže pokračovať a vychovávateľka sa stiahne.

V jednom rozhovore s tebou si spomínala „vystresované“ a „vyčerpané“ dieťa/deti. Ako vyzerá vystresované dieťa, je mi jasné, ale čo je zlé na tom, že je dieťa vyčerpané? Ja mám vždy pocit, že ideálne je dieťa fyzicky „zničiť“ a potom je pokoj. Nie je to tak?
Vyčerpané dieťa je také unavené, že ho napríklad večer nevieš uspať. Preto sa u nás snažíme, aby sa u nás dieťa zdravo unavilo. To znamená, že je zdravo vyhraté, má zážitky a kontakt s dospelým, je najedené, vybehané aj oddýchnuté. To všetko prispieva k tomu, že je večer
zdravo unavené. Nie vyčerpané v zmysle, že je také unavené, že už ani nevie zaspať. Vyčerpané dieťa je také, ktoré nedostáva bezpečie a mantinely. Dieťa potrebuje lásku a hranicu, pretože sa o ňu rado oprie. Aj to vyčerpanie je potom svojvôľa bez hraníc. Naschvál hovorím svojvôľa a nie sloboda, pretože dieťa nevie byť slobodné, chýba mu totiž
zodpovednosť. Nemôžeme očakávať od dieťaťa, že preberie zodpovednosť za seba. Môže spraviť rozhodnutie, že toto jablko nechcem jesť, ale nemôže robiť rozhodnutia o tom, kam bude chodiť do škôlky, kde bude bývať a kam pôjde k lekárovi. Každý, kto sa bližšie pozrie
na dieťa, vidí, že potrebuje oporu, hranicu a štruktúru.

Čo je tou štruktúrou?
Tou je práve spomínaný rytmus, keď celý deň prebieha v zmysluplných fázach. Ďalšou nami uplatňovanou metódou je napodobňovanie, kde sa deti učia vzpriamiť, rozprávať a myslieť tým, že napodobňujú dospelých. Čo teda ja ako vychovávateľka musím robiť, je, že musím
dávať pozor na to, aby som bola pre dieťa primeraným vzorom. Ak budem kričať na dieťa – nekrič alebo mu „fuknem”, keď nemá niekoho biť, tak to nebude fungovať. Preto sa snažím deti vychovávať k zmysluplným činnostiam, pre dieťa prehľadným.

Všetky jeho potreby sa denne snažíme odčítať v spoločnom dialógu, ktorý však nie je verbálny. Každé dieťa je iné, a preto musíme vedieť, čo je pre dané dieťa vhodné. Niektoré môžem nechať sa hrať divokejšie, lebo sa konečne osmelilo, a pri druhom viem, že keď ho nechám ešte chvíľu sa divoko hrať, tak si uletí a už to nezvládne a stratí nad sebou kontrolu.
V žiadnom zmysle to nie je anarchia, je to štruktúra, v ktorej sa cítia bezpečne a plávajú si v nej. Ideálny stav je, keď nemusíš nikomu nič robiť, ale iba sa to deje.

Keď som sa k vám chystala na návštevu, tak mi tvoja kolegyňa Martina písala, že sa nemôže zúčastniť rozhovoru, lebo „adaptuje“ dieťa. Čo to presne znamená?
Do škôlky prichádza nové dieťa, ktoré k nám ešte nechodilo. Je to niečo, čo rodičia oceňujú a často si na základe toho vyberajú našu škôlku. Adaptácia u nás totiž prebieha za prítomnosti rodiča. To znamená, že dieťa len ráno nepreberieme a poobede ho rodičom nevrátime, ale rodič trávi s nami zo začiatku čas podľa potreby dieťaťa alebo potreby rodiny. Minimálne týždeň, dva, niekedy až tri trvá, než dieťa absolvuje celé doobedie samo. My rodičovi vždy nájdeme prácu, aby bol činný – pracujúci a dieťa sa pri ňom osmelilo a okukalo. Vďaka tomu, že je ten program rytmický a stále rovnaký, dieťa do toho postupne vkĺzne. Je dobré, že dieťa môže postupne nadväzovať vzťahy s nami aj s deťmi. Ide predsa o to, aby sa u nás cítili dobre – a dobre sa bude cítiť, keď bude mať s niekým vzťah. Ak bude smutné, udrie sa, aby si mohlo prísť po útechu. Dobrá je adaptácia aj pre rodičov, pretože si môžu stokrát niečo prečítať na webstránke a my im môžeme porozprávať. Najlepšie je, keď to zažijú. O istotu, ktorú tu rodičia nadobudnú, sa dieťa potom môže oprieť. Budú mu vedieť povedať, že v škôlke bude dobre. Pretože nie vždy sa deťom chce vstávať a ísť do škôlky. Ani mne sa nechce vždy vstávať a ísť do práce. Rodič teda musí mať v sebe tú vnútornú istotu, že je to dobré miesto a dieťa to tu zvládne.

Interiér celej škôlky je plný prírodných materiálov, takisto hračky sú z dreva, látok a podobne. Stáva sa vám, že by si deti pýtali klasické plastové hračky?
Prichádzajú aj deti, ktoré sú zvyknuté z iných škôlok alebo z domu na plastové hračky, tak sa zo začiatku pýtajú, kde máme tie normálne, plastové. Vtedy im vysvetlím, že nemáme, že u nás sú len takéto. Ony si na to zvyknú a uspokoja sa s tým. Drevo je veľmi dobrý materiál a zo zopár kociek si dieťa vie vďaka svojej predstavivosti vytvoriť všetko, čo potrebuje. Drevo má takisto svoju hmotnosť, to znamená, že sa napríklad naučí, že ak si pustí na nohu drevenú stoličku, bude to bolieť. Nesnažíme sa deti chrániť pred reálnym svetom, preto napríklad už štvorročné deti dostávajú do rúk nožík (samozrejme, so zaoblenou špičkou a pod dozorom), aby sa s ním zoznámili. To, že sú materiály prírodné, je veľmi dobré pre rozvoj zmyslov, ale aj odhadu. Napríklad máme na dvore dosky a pníky na hranie a ak ich chcú deti zdvihnúť, potrebujú k tomu kamarátov, čo ich vedie k spolupráci. Rozmanitosť materiálov prispieva aj k rozvoju hmatu, ktorého nedostatočný vývin môže mať za dôsledokporuchy učenia alebo sociálneho správania.

Veľa vecí sa mení a každá generácia je iná. Viem, že nemáš ešte toľko rokov, aby si mohla porovnávať, ale aké sú z tvojho pohľadu dnešné malé deti?
Sú veľmi bdelé a omnoho menej zasnené, ako si ja pamätám. Ťažšie sa v dnešnej dobe pracuje so skupinou, lebo deti požadujú vzťah jeden na jedného, chcú si človeka „privlastnit” aspoň na chvíľu pre seba. Sú veľmi empatické a vnímavé voči živým tvorom. Duševne sú síce inde, ako sme boli my alebo naši rodičia, telesne sú však stále deťmi. Nie sú už ani
natoľko naivné a veľmi rýchlo vycítia, keď im človek nehovorí celú pravdu. Myslím si, že je to veľmi pekná nová generácia, ktorú čaká obrovská robota, keďže náš svet nemôže takto pokračovať – či už sa to týka ekonómie, ekológie alebo politiky.

rozhovor pripravila: Zuzana Fajta                                                                             prvýkrát publikované na blogu HEMMET, apríl 2019