Blanka Lichtnerová: Dieťa potrebuje lásku a hranicu

Blanka Lichtnerová: Dieťa potrebuje lásku a hranicu

Detstvo je pre väčšinu ľudí zaručene tým najkrajším obdobím v živote. Pamätáme si ho ako čas, keď sme ešte nemali povinnosti, nemuseli sme chodiť do práce, robiť závažné rozhodnutia. Tak vnímame detstvo s odstupom času. Ale ako to majú deti? Môže to znieť prekvapivo, no návšteva škôlky či školy je pre deti podobne intenzívna ako pre nás práca. Režim a vzťahy, ktoré v tomto prostredí zažívajú, sa dajú prirovnať k zamestnaniu na plný úväzok. O tom, ako jedna takáto škôlka a život v nej funguje, sme sa rozprávali so spoluzakladateľkou waldorfskej škôlky Blankou Lichtnerovou. V petržalskom bytovom komplexe Hájpark spolu s kolegyňami vedie škôlku Hájanka, ktorá je zameraná na výchovu detí v domácom prostredí, s dôrazom na rytmus dňa, vzťah k prírode a pobyt v nej. Blanka popísala nielen, ako funguje deň vo waldorfskej škôlke, ale načrtli sme takisto aj to, čo znamená „voľná hra”, nakoľko je voľná, a čo deti očakávajú od dospelého.

Ako vznikla škôlka Hájanka?
Začali sme ako škôlka v roku 2010 v priestoroch rodinného domu. Vtedy sme boli združenie rodičov, ktorí sa chceli alternatívnym spôsobom starať o svoje deti. Časom sa zmenila legislatíva a spadli sme ako občianske združenie pod právne predpisy, ktoré upravujú to, ako a kde môžeš byť s deťmi. Začali sme teda hľadať priestory v Bratislave – čo je veľmi ťažké,
vzhľadom na výšku komerčných prenájmov, dispozíciu, ale aj metre štvorcové. Iniciatíva, ktorá teda nie je financovaná niekým zvonku, príliš nemá šancu.

Potom nás oslovil Boris Hrbáň s tým, že toto (projekt Hájpark, pozn.) idú stavať a chcel by tu waldorfskú škôlku. Jeho tri deti chodili na waldorfskú školu a mal s tým dobré skúsenosti. Keďže sme už vtedy boli zapísaní do svetového zoznamu waldorfských škôlok, jeho iniciatívu sme vítali a s radosťou sme s ním spolupracovali. Spoločnými silami sme navrhovali dispozíciu a po dostavaní objektu sme sa s radosťou do tohto priestoru presťahovali. Pre nás je veľmi dobré, že sme sa mohli pridať ku komunitnej iniciatíve, akou je Hájpark. Snažíme sa vychovávať deti trochu proti prúdu, keďže v dnešnej dobe je zvykom robiť všetko veľmi rýchlo. Chceme, aby deti vyrastali ako deti. To znamená, že základom našej pedagogiky nie je to, aby sa do detí napchali informácie, ale vzťah medzi nimi a dospelým. Pretože to je to, čo hľadajú. Vytvárajú si vzťah k sebe, ale aj okoliu.

Môže mať teda každý škôlku? Je to vlastne len zoskupenie ľudí?Škôlka je len forma. Dieťa potrebuje vyrastať s ľuďmi. Voľakedy bývali bežné viacgeneračné rodiny a deti sa nevyučovali formou, že sa im dal do rúk pracovný list a prikázalo sa im vypĺňať. Prirodzene vyrastali do pracovných procesov a prostredia. Keď si nenavaríme, nebudeme jesť, ak sa nepostaráme o záhradku, nebude úroda, pokiaľ si neupraceme, nebude poriadok. Je preto potrebné dieťa vyučovať a zapojiť ho do zmysluplných súvislostí.

Z môjho pohľadu sa na dnešné malé deti kladie nesmierny tlak od útleho veku. Rodičia ich dávajú na množstvo krúžkov, vypĺňajú im čas a učia ich jazyky. Ako to funguje v Hájanke?
Toto čo popisuješ – ten tlak na výkon, je niečo, čo ja nazývam „mainstream“. Škôlka pre deti je ako práca. Neviem, či si spomenieš na svoje prvé zamestnanie (alebo už aj strednú školu). Keď si spomeniem na svoju, tak som mala dosť. Prišla som domov a ľahla som od únavy.
Všetky tie vzťahy, ktoré sa tam mleli, sú vážnymi vecami. Presne ako práca, ktorú robíme my, je vážna vec, pre ne je vážnou vecou hra. Pre deti predškolského veku je hra spôsobom, ako spoznávajú svet. Detská hra je však v súčasnosti v ohrození – ako si vravela, deti majú 10 krúžkov a k tomu tri jazyky. O čo sa snažíme my, je opatrovať detskú hru – vytvoriť také prostredie, priestor a vzťahy, aby sa mohli hrať. Nehovoríme však o človeče alebo kartách – my to nazývame voľná hra. Dieťa môže prísť a len tak sa hrať. Samozrejme, nenechám ich robiť, čo si zmyslia, lebo by z toho bola paseka, ale celý náš program je postavený na tom, aby sme im vytvorili priestor na hru.

Jedným z našich základných pedagogických princípov je preto dodržiavanie rytmu. Podobne ako naše telo má nádych a výdych, my sa snažíme opatrovať vitálne sily detí na to, aby mohli zdravo rásť a vyvíjať sa a neboli ani vyčerpané a ani vystresované. Keby sme deti nechali len
sa voľne hrať, tak sa vyčerpajú. Ak by sme ich na druhú stranu zahltili činnosťami, krúžkami, povinnosťami, tak nemajú čas to stráviť a spracovať. Je to podobné ako pri jedle – tiež ho treba stráviť a dieťa trávi práve svojou hrou.

Ako teda vyzerá bežný deň vo vašej škôlke?
Ráno deti prichádzajú od pol ôsmej do deviatej a hrajú sa . Vychovávateľka – my sa nazývame „teta”, v tom čase pracuje. Je to bežný obraz domácnosti, kde rodič pracuje a dieťa sa hrá. Moju prácu, ktorú vtedy vykonávam, by som nazvala „starostlivosťou o život“. Nerobím si dochádzku, neklikám do telefónu ani počítača, ale robím niečo, čo je pre dieťa zrozumiteľné a prehľadné – napríklad čistím mrkvu. Tú musím teda najskôr očistiť, nakrájať, šupky odnesiem do kompostu a potom ju môžem servírovať. A popri tom sa deti môžu hrať – niektoré chcú byť pri tete, pomáhať, iné sa chcú schovať a byť so sebou.

Keď už tá hra opadne, začneme spoločne upratovať. Je to taký pomyselný nádych po hre, ktorá bola výdychom. Následne sa všetci usadíme do kruhu a každý môže povedať, čo chce. Spomenieme si na kamarátov, ktorí v ten deň neprišli do škôlky, a nasledujú pesničky, básničky a riekanky sprevádzané pohybom. Pre dieťa je neprirodzené sedieť bez pohybu. Potom nasleduje spoločná hygiena a desiata. Deti nenútime, aby jedli, ale musia s nami sedieť pri stole. Potom ideme všetci spolu von. Naším cieľom je, aby deti zažívali kolobeh prírody na vlastnej koži, a preto s nimi chodíme na vzduch, do prírody, hrať sa von. V Hájparku máme perfektné prostredie – máme chránenú záhradku pre tých najmenších, je tu možnosť ísť aj na spoločné ihrisko, ale úplne, že „super-truper” je, že tu máme aj prírodu. Starší chodia dokonca na väčšie výlety – zapochodujú si napríklad na Draždiak. My s tými menšími chodíme na menšie výlety, ale je úžasné, že dokážu zažiť prírodu na vlastnej koži a nemusíme im ju predstavovať pomocou vystrihovania obrázkov a zvieratiek. Deti sa učia zmyslami, potrebujú si všetko ohmatať, ochutnať.

Okolo obeda s deťmi znova všetko upraceme, pretože už na ne samozrejme ide únava. Upraceme si všetky hračky, zakryjeme pieskovisko aj veľmi obľúbenú blatovú jamu a ideme dnu. Nasleduje hygiena a rozprávka. Tá je potravou pre dušu, takže okrem klasickej potravy im dávame aj možnosť rozvíjať fantáziu. Samozrejme, rozprávky sú primerané veku i ročnej dobe. Snažíme sa robiť dva alebo tri týždne to isté – vďaka tomu, že sa rozprávka opakuje, deti sa ju naučia naspamäť. Nie je to však pre ne nuda, ako by sa mohlo zdať. Potom tieto rozprávky reprodukujú ďalej.

Keďže v škôlke nemáme žiadne zariadenia na reprodukovanú hudbu, deti sa naučia si dramatické pásmo vytvoriť samy alebo im ho vytvára teta spievaním či básničkou. Živý spev a reč sú veľmi prospešné. V dnešnej dobe má stále viac detí problém s rečou, výslovnosťou, na čo nadväzujú problémy v škole s čítaním a písaním. Rozprávku teda prvý týždeň rozprávame, druhý ju hráme bábkovým divadlom a pokiaľ je tá rozprávka na to vhodná, tak ju aj zahráme s deťmi ako hercami. Im sa tá rozprávka dostane do tela a samy sa potom počas voľnej hry na ňu hrajú. Po divadielku teda nasleduje obed a následne oddych. Keď sa všetky postupne pozobúdzajú, tak znova nasleduje hra a povieme si pár slov na rozlúčku v kruhu. Nasleduje olovrant a deti idú, pokiaľ je to znovu možné, von, kde si po ne prichádzajú rodičia. Každý deň má tento istý priebeh, je to pre ne prehľadné a časom sa to naučia naspamäť. Už vedia, že keď sa napapajú, ideme von a podobne.

Vec, ktorú si pamätám z detstva, je rytmus a poriadok. Dnes rodičia často vychovávajú deti bez obmedzení, pravidiel, pod zámienkou slobody. To, čo si ty popísala, totiž znie náročne nie pre dieťa, ale práve pre rodiča. Síce spomínaš voľnú hru, určite to však nie je iba nejaká hra bez pravidiel. Pre dieťa (aj pre dospelého) je zdravé žiť v rytme. Rytmus vychádza zo živej prírody. Prirodzene a intuitívne sme išli s rytmom prírody a do istej miery to bolo neslobodné. Napríklad by nijakému sedliakovi nenapadlo v decembri siať. Postupne sme sa však emancipovali a oddelili od prírody. To nám umožnilo nadobudnúť na jednu stranu samostatné myslenie. Dnes, keď sa zrazu pozeráme spätne, možno tá príroda predsa len vie, čo robí. Ja si myslím, že je našou úlohou sa teraz vrátiť k rytmu prírody a súladu s ňou, ale už vedome. A spomínaná voľná hra naozaj nie je o tom, že si teta háčkuje a deti sa hrajú.

Je celkom umenie opatriť voľnú hru tak, aby sa do nej príliš nezasahovalo, ale pritom bola vedená. Napríklad v okamihoch, keď sa stáva deštruktívnou, keď si deti nevedia s danou situáciou poradiť. To sa stáva často vtedy, keď sa v hre pokúšajú spracovať napríklad vnemy z médií. Tieto nie sú reálnymi zážitkami, sú neúplné a deti často nevedia, ako ich hrou „stráviť”. Potom to vyzerá tak, že dieťa behá po herni a vrčí, hrá sa na dinosaura. No kto z nás videl živého dinosaura? Alebo Spidermana, ten iba skáče a hádže siete. To nie je pekná, konštruktívna, napĺňajúca hra, menšie deti sa potom často aj boja. Vtedy sa musím do obrazu hry ponoriť a napríklad presmerovať pozornosť na to, čo deti poznajú a čo by mohlo byť obsahom hry. Dinosaurus predsa potrebuje nejakú jaskyňu, kde bude bývať (postavíme mu bunker, domček), niečo musí zjesť a podobne. Tým sa deti dostanú do pre ne známej reality, hra môže pokračovať a vychovávateľka sa stiahne.

V jednom rozhovore s tebou si spomínala „vystresované“ a „vyčerpané“ dieťa/deti. Ako vyzerá vystresované dieťa, je mi jasné, ale čo je zlé na tom, že je dieťa vyčerpané? Ja mám vždy pocit, že ideálne je dieťa fyzicky „zničiť“ a potom je pokoj. Nie je to tak?
Vyčerpané dieťa je také unavené, že ho napríklad večer nevieš uspať. Preto sa u nás snažíme, aby sa u nás dieťa zdravo unavilo. To znamená, že je zdravo vyhraté, má zážitky a kontakt s dospelým, je najedené, vybehané aj oddýchnuté. To všetko prispieva k tomu, že je večer
zdravo unavené. Nie vyčerpané v zmysle, že je také unavené, že už ani nevie zaspať. Vyčerpané dieťa je také, ktoré nedostáva bezpečie a mantinely. Dieťa potrebuje lásku a hranicu, pretože sa o ňu rado oprie. Aj to vyčerpanie je potom svojvôľa bez hraníc. Naschvál hovorím svojvôľa a nie sloboda, pretože dieťa nevie byť slobodné, chýba mu totiž
zodpovednosť. Nemôžeme očakávať od dieťaťa, že preberie zodpovednosť za seba. Môže spraviť rozhodnutie, že toto jablko nechcem jesť, ale nemôže robiť rozhodnutia o tom, kam bude chodiť do škôlky, kde bude bývať a kam pôjde k lekárovi. Každý, kto sa bližšie pozrie
na dieťa, vidí, že potrebuje oporu, hranicu a štruktúru.

Čo je tou štruktúrou?
Tou je práve spomínaný rytmus, keď celý deň prebieha v zmysluplných fázach. Ďalšou nami uplatňovanou metódou je napodobňovanie, kde sa deti učia vzpriamiť, rozprávať a myslieť tým, že napodobňujú dospelých. Čo teda ja ako vychovávateľka musím robiť, je, že musím
dávať pozor na to, aby som bola pre dieťa primeraným vzorom. Ak budem kričať na dieťa – nekrič alebo mu „fuknem”, keď nemá niekoho biť, tak to nebude fungovať. Preto sa snažím deti vychovávať k zmysluplným činnostiam, pre dieťa prehľadným.

Všetky jeho potreby sa denne snažíme odčítať v spoločnom dialógu, ktorý však nie je verbálny. Každé dieťa je iné, a preto musíme vedieť, čo je pre dané dieťa vhodné. Niektoré môžem nechať sa hrať divokejšie, lebo sa konečne osmelilo, a pri druhom viem, že keď ho nechám ešte chvíľu sa divoko hrať, tak si uletí a už to nezvládne a stratí nad sebou kontrolu.
V žiadnom zmysle to nie je anarchia, je to štruktúra, v ktorej sa cítia bezpečne a plávajú si v nej. Ideálny stav je, keď nemusíš nikomu nič robiť, ale iba sa to deje.

Keď som sa k vám chystala na návštevu, tak mi tvoja kolegyňa Martina písala, že sa nemôže zúčastniť rozhovoru, lebo „adaptuje“ dieťa. Čo to presne znamená?
Do škôlky prichádza nové dieťa, ktoré k nám ešte nechodilo. Je to niečo, čo rodičia oceňujú a často si na základe toho vyberajú našu škôlku. Adaptácia u nás totiž prebieha za prítomnosti rodiča. To znamená, že dieťa len ráno nepreberieme a poobede ho rodičom nevrátime, ale rodič trávi s nami zo začiatku čas podľa potreby dieťaťa alebo potreby rodiny. Minimálne týždeň, dva, niekedy až tri trvá, než dieťa absolvuje celé doobedie samo. My rodičovi vždy nájdeme prácu, aby bol činný – pracujúci a dieťa sa pri ňom osmelilo a okukalo. Vďaka tomu, že je ten program rytmický a stále rovnaký, dieťa do toho postupne vkĺzne. Je dobré, že dieťa môže postupne nadväzovať vzťahy s nami aj s deťmi. Ide predsa o to, aby sa u nás cítili dobre – a dobre sa bude cítiť, keď bude mať s niekým vzťah. Ak bude smutné, udrie sa, aby si mohlo prísť po útechu. Dobrá je adaptácia aj pre rodičov, pretože si môžu stokrát niečo prečítať na webstránke a my im môžeme porozprávať. Najlepšie je, keď to zažijú. O istotu, ktorú tu rodičia nadobudnú, sa dieťa potom môže oprieť. Budú mu vedieť povedať, že v škôlke bude dobre. Pretože nie vždy sa deťom chce vstávať a ísť do škôlky. Ani mne sa nechce vždy vstávať a ísť do práce. Rodič teda musí mať v sebe tú vnútornú istotu, že je to dobré miesto a dieťa to tu zvládne.

Interiér celej škôlky je plný prírodných materiálov, takisto hračky sú z dreva, látok a podobne. Stáva sa vám, že by si deti pýtali klasické plastové hračky?
Prichádzajú aj deti, ktoré sú zvyknuté z iných škôlok alebo z domu na plastové hračky, tak sa zo začiatku pýtajú, kde máme tie normálne, plastové. Vtedy im vysvetlím, že nemáme, že u nás sú len takéto. Ony si na to zvyknú a uspokoja sa s tým. Drevo je veľmi dobrý materiál a zo zopár kociek si dieťa vie vďaka svojej predstavivosti vytvoriť všetko, čo potrebuje. Drevo má takisto svoju hmotnosť, to znamená, že sa napríklad naučí, že ak si pustí na nohu drevenú stoličku, bude to bolieť. Nesnažíme sa deti chrániť pred reálnym svetom, preto napríklad už štvorročné deti dostávajú do rúk nožík (samozrejme, so zaoblenou špičkou a pod dozorom), aby sa s ním zoznámili. To, že sú materiály prírodné, je veľmi dobré pre rozvoj zmyslov, ale aj odhadu. Napríklad máme na dvore dosky a pníky na hranie a ak ich chcú deti zdvihnúť, potrebujú k tomu kamarátov, čo ich vedie k spolupráci. Rozmanitosť materiálov prispieva aj k rozvoju hmatu, ktorého nedostatočný vývin môže mať za dôsledokporuchy učenia alebo sociálneho správania.

Veľa vecí sa mení a každá generácia je iná. Viem, že nemáš ešte toľko rokov, aby si mohla porovnávať, ale aké sú z tvojho pohľadu dnešné malé deti?
Sú veľmi bdelé a omnoho menej zasnené, ako si ja pamätám. Ťažšie sa v dnešnej dobe pracuje so skupinou, lebo deti požadujú vzťah jeden na jedného, chcú si človeka „privlastnit” aspoň na chvíľu pre seba. Sú veľmi empatické a vnímavé voči živým tvorom. Duševne sú síce inde, ako sme boli my alebo naši rodičia, telesne sú však stále deťmi. Nie sú už ani
natoľko naivné a veľmi rýchlo vycítia, keď im človek nehovorí celú pravdu. Myslím si, že je to veľmi pekná nová generácia, ktorú čaká obrovská robota, keďže náš svet nemôže takto pokračovať – či už sa to týka ekonómie, ekológie alebo politiky.

rozhovor pripravila: Zuzana Fajta                                                                             prvýkrát publikované na blogu HEMMET, apríl 2019

Najlepšia adresa v Petržalke

Najlepšia adresa v Petržalke

Je to ako tajomstvo. Miesto skryté pred očami verejnosti. Ako zámok v začarovanom lese. Poďte s nami na návštevu. Nechajte sa prekvapiť. Ohúriť. Nadchnúť. Hájparkom.

Áno, všetky byty už sú dávno vypredané. Ale napriek tomu, Hájpark stojí za reč. Ako príklad, čo sa stane keď si architekt splní sny. Keď ho doma alebo v škole naučili, že prácu treba spraviť poriadne a že sa stavia pre ľudí. Keď architekt zároveň stavia, aby si bol istý, že to bude postavené poriadne. Keď má vo svojej stavbe aj on byt. Keď sa stane jej správcom, aby sa o ňu mohol ďalej starať. 

O tom všetkom sme sa rozprávali s tvorcami projektu Hájpark zo spoločnosti Imagine -  Borisom Hrbáňom, Ivanom Juhásom a Drahanom Petrovičom. A zároveň nás zaujímalo ako sa tam každodenne žije jeho obyvateľom. Oslovili sme troch z nich, Rastislava Bocka,  Ondreja Streška a Michala Šimeka.

Vízia

Čo bolo na začiatku? Pozemok  na Kutlíkovej medzi dostihovou hrádzou a Technopolom. S kopou asfaltu, technickými búdami a kúskom zanedbaného lužného lesa plného smetí. Traja muži z Imagine tam ale videli úžasný domov pre cca sto rodín. 

Drahan Petrovič: „ Chceli sme, aby sa ľudia vo svojom domove cítili bezpečne a príjemne. Kolega Boris Hrbáň býval ako dieťa kúsok odtiaľto na Hrobákovej. Ja sám sa som vyrastal vo dvore, kde som sa od malička hrával pod oknami rodičovského bytu. Takže myšlienka uzavretého dvora bola pre nás nosnou od začiatku. Veď dnes je na ihriskách pomaly viac rodičov ako detí.“ 

"Nikdy by som neveril, že v Bratislave päťročnej dcérke poviem - tu máš čip od brány a choď sa hrať von s kamoškami. To zázemie, čo tu máme, pocit bezpečia, súkromie ale bez izolácie. Naozaj všetky naše predstavy boli naplnené a dokonca prekonané." - Michal Šimek

Miesto, kde sa detí môžu hrať lebo na nich rodičia vidia z okna. Bývanie uprostred lesa kúsok od jazera, hrádze, dostihovej dráhy, lužného lesa. S bezproblémovým parkovaním i do budúcna. V súkromí a predsa blízko pri všetkých dopravných tepnách. Ako z rozprávky, že? A to sme len začiatku.

Byt na mieru

Možno ste počuli o projekte, v ktorom sa budúcich majiteľov pýtali, ako by si predstavovali svoj byt. To sú oni. Imagine. Pri dvojizbových bytoch ponúkali tri verzie možných zmien v dispozícii bytu. Pri väčších až šesť. To všetko v pôvodnej cene bytu. 

Ondrej Streška: "To bola veľmi dobrá a vôbec nie štandardná možnosť. My sme ju využili na zväčšenie detskej izby keďže máme troch chlapcov. A na úkor časti chodby máme druhý záchod. a je výborné, že i potenciálne ďalšie zmeny sú pomerne jednoducho realizovateľné."

Drahan Petrovič: „Nemyslíme si, že by architekt mal rozhodovať ako budú ľudia bývať. Ale naopak by sa ich mal pýtať a prispôsobiť sa požiadavkám v maximálnej možnej miere. 

Boris Hrbáň: „A umožniť, aby jeho dispozíciu mohli upravovať aj sami keď sa im zmenia životné podmienky, napríklad narodením ďalšieho dieťaťa. Alebo budú mať jednoducho chuť na zmenu. Napríklad keď deti rodinné hniezdo opustia a manželia si z trojizbáku spravia priestranný loft.“

Samozrejmosti 

Ondrej Streška: "Nové bývanie pre rodinu sme s manželkou hľadali dlho, takmer dva roky. Chceli sme niečo v prírode ale nie mimo Bratislavy. Petržalku poznáme, predtým bývali sme na Tupolevovej. A tento projekt nás úplne uchvátil. Vnútorným priestorom, lokalitou, napojením na diaľnicu, ktoré potrebujem k práci. Prísľubom komunitného života.  A stalo sa - naše deti už tu majú svojich "parťákov" na hry a my so susedmi každú nedeľu hrávame volejbal a potom grilujeme."

Kvalitné bývanie má aj svoje technické štandardy. Napríklad, solídne materiály, dispozícia bytu ktorá minimalizuje hluché miesta a maximálne využíva úžitkovú plochu. Alebo kuchyňa na fasáde a nie utopená uprostred bytu bez možnosti kvalitného vetrania. A lodžia, na ktorú sa pohodlne zmestí bežne veľký stôl s stoličkami pre štyroch ľudí. 

A potom sú tu sympatické drobnosti ako okno v kúpeľni, predpríprava na zasklenie lodžie či znížené okno, takže výhľad si vychutnávate aj sediac na gauči. Miestnosť nazvaná flex, ktorá môže byť šatníkom, druhou kúpeľnou, pracovňou - proste je flexibilná. Bicykliareň. Predzáhradka s vlastnou kôlňou, terasa aj k dvojizbovému bytu, z ktorej nie je výhľad na odvetrávanie klimatizácií. Vlastne zo žiadnej terasy nie výhľad na odvetrávanie. 

Projektant aj investor (v jednej právnickej osobe) sa rozhodli viesť radšej potrubia v garáži tak, aby vyústili len na štyroch najvyšších vežiach objektu. Že to bude krajšie a pre ľudí príjemnejšie. Pomerne nákladná„drobnosť“, ktorú si možno na prvý pohľad ani nevšimnete. Ale je práve tým rozdielom medzi kvalitným bývaním a tým druhým.

"Páčil sa nám už Nový háj a tak sme hľadali ďalšie projekty od rovnakého tímu. Keď manželka našla na nete Hájpark, šli sme rovno do realitky a kúpili posledný voľný dvojizbový byt. Deti z okna izby vidia veveričky. Pestujeme si vlastnú zeleninu a bylinky. Užívame si kúpanie v Draždiaku, bicyklovanie po hrádzi a dostihové nedele." - Rastislav Bocko 

Vnútroblok

A už poďme von. Takže aký je vnútroblok v Hájparku?

Boris Hrbáň: „Všetci nás odrádzali, že sa stavba strašne skomplikuje. Naši stavbári sa „chytali za hlavu“, pretože to bolo naozaj extrémne zložité. Uložiť pomedzi korene káble a kanalizáciu. Ale pre nás bolo zachovanie toho kúska lesa najdôležitejšie Aby sme museli vyrúbať čo najmenej zo 80 až 100 ročných stromov v lesíku, dokonca sme zoštíhlili a prispôsobili stavbu. Zachovali sme aj pôvodný reliéf pozemku so všetkými vyvýšeninami a priehlbinami, aby si zachoval voje čaro. Bolo to náročné ale výsledok jednoznačne stojí za námahu.“ 

Rastislav Bocko:  "Nikdy by som neveril, že sa realita tak priblíži vizulizáciám. Všetky tie v počítači vytvorené obrázky sú dnes skutočnosťou. dostali sme všetko čo nám sľúbili."

Drevený mostík, 10 metrová šmykľavka, drevené ihrisko a jazierko, samozrejme neboli súčasťou pôvodného lesa. Ale pristanú mu. A keď už sme v lesoparčíku, čo tak pridať aj drevené posedenie, ohnisko, kôlňu na náradie a vyvýšené pestovateľské záhony pre tých, čo majú zelené ruky? A radi jedia vlastnoručne vypestované paradajky. 

Vedľa ihriska v prízemí jedného z bytových domov sídli materská škola. Praktické, že? 

"Zaujímam sa o reality aj architektúru a Hájpark ma zaujal ale nevyhovovala Petržalka. Potom sme ale deťom začali hľadať školy a našli dve výborné práve v Petržalke. A po kúpe bytu sme zistili, že sa práve sem, zhodou okolností, presťahovala aj obľúbená materská škola, ktorú naše deti navštevovali. Jednoducho si nás ten petržalský Hájpark privolal. Až zo Záhorskej Bystrice. Dnes veľmi oceňujem, že tu máme všetko blízko a oveľa lepšie dopravné napojenie." - Michal Šimek 

Betón a slnko

Áno, uznávame, že vychvaľovania Hájparku je v tomto texte naozaj veľa. Určite sa niečo nájde..... Aha isteže, lesík sa nachádzal len na menšej časti pozemku, väčšiu tvorila betónová plocha s technickými budovami.Jednoducho rovná vybetónovaná plocha, ani jeden jediný strom. 

Čo s takou púšťou? V Imagine zapojili predstavivosť a premenili núdzu na cnosť. Pod celou plochou postavili podzemné parkovisko skapacitou 135 miest a stovkou pivničných kobiek. To, čo nebolo možné zrealizovať pod lesíkom, lebo by sa poškodil koreňový systém stromov.

Detaily

Michal Šimek: " Máme so správcom dobré vzťahy. Mal som možnosť ľudí z Imagine spoznať už počas výstavby. Majú jasnú predstavu čo chcú robiť a ja im verím, že to robia dobre a berú naozaj osobne. Je výborné, že sídlia priamo tu v prízemí, takže komunikácia je jednoduchá a efektívna." 

Na betóne sa zeleni veľmi nedarí ani v takom nadpriemernom projekte ako je Hájpark. Ale predsa je možné plochu urobiť príjemnou stromami s plytkým koreňovým systémom, trávnikom, vyvýšenými záhonmi a opäť aj miestom pre realizáciu sa domácich záhradkárov. 

Okrem toho, sú tu spomínané predzáhradky k prízemným bytom. Pripravený je priestor na kaviareň a pred ňou je umiestnené ihrisko pre menšie deti.

Ivan Juhás: „Počas horúcich dní obyvatelia ocenia tieň v lesíku, kým počas chladnejších prirodzene uprednostnia otvorený slnečný priestor.“ 

Ondrej Streška: "O boxy na pestovanie bol veľký záujem. a evidentne sa mu tešia stále. Tie dvojmetrové paradajky sú zaujímavé. My sme po starých rodičoch zdedili veľkú záhradu, takže po víkendoch "hrdlačíme" tam. Manželke to ale nedá a  pánovi Juhásovi, ktorý sa tu stará o zeleň osobne, občas  s niečím pomôže.

Architekti mysleli aj na to, aby sa vo vnútrobloku zdržali slnečné lúče čo najdlhšie a tomu prispôsobili výšku jednotlivých častí obytného bloku. Opäť sa to zdá ako samozrejmosť. 

A predsa...prečo takto nemohla byť postavená celá Petržalka? S dôrazom na detaily, ktoré nám však spríjemňujú a skvalitňujú každodenný život. Prečo sú takéto projekty v Petržalke, Bratislave, na Slovensku výnimočné? Nie je to škoda? 

Zrod projektu Hajpark sa spája so vznikom firmy Imagine. Kým architekt Drahan Petrovič (architekt) zbieral skúsenosti v Kanade, jeho dvaja kolegovia, Boris Hrbáň (architekt) a  Ivan Juhás (záhradný a krajinný architekt ) hľadali ideálny pozemok pre prvý veľký  projekt spoločnej firmy. 

Hájpark sa staval na dve etapy. V prvej bolo v roku 2016 postavených 27 bytov v dvoch päť a šesť podlažných bytovkách. Druhú, U-blok troj až sedem podlažných spojených objektov s 80 bytmi, dokončili začiatkom tohto roku.

To, čo zaujme najviac je firemná filozofia, v ktorej je na najvyššom mieste pozornosti klient. Bežný človek, ktorý je síce náročný na svoj komfort ale pred extravagantnou architektúrou ocení skôr kvalitné materiály a praktické riešenia svojho bývania.  A že v Imagine Development dokázali skĺbiť elegantné tvary a užitočnosť pre koncového užívateľa, dokazuje nominácia na cenu za architektúru CE.ZA.AR 2018.

 V roku 2015 pritom už jednu nomináciu na CE.ZA.AR-a premenili. Za projekt Nový háj na rohu ulíc Starohájska Dudova, na ktorom sa spolupodieľali so spoločnosťou ITB. Nuž zdá sa, že Petržalka ich stavbám svedčí. A oni jej.

autorka článku: Michaela Dobríková                                                                                   prvýkrát publikované v Petržalských novinách, september 2018                                                                                                                                                                                                                              

 

Mám záujem